otvorene

„Je plno pátků, nemnoho jar…“ spieva sa v pesničke zo známeho starého seriálu. No hej, v živote býva veľa takých obyčajných piatkov, sem-tam sa pritrafí aj piatok trinásteho. Ale zas, aj tá jar občas príde.

Dnes uvažujem v mojom blogu o kadečom, čo k nám v živote prichádza, aj o odkaze víly vážky z Rozprávkovania . Takže o Duši. Možno ste pochopili odkaz víly vážky, a spoznali ste citát z Viktora Huga o podobnosti duše a včely.

A hej, aj o jednej prekrásnej knihe vám teraz poviem, ako inak.

V živote k nám prichádza kadečo…

Niekedy priletí pestrý motýľ, inokedy striebristá vážka. Raz vyjde slnko, inokedy sa objaví tmavý mrak a zaprší. Niekedy plynú oblaky za horizont pomaly, inokedy ich vietor preháňa oblohou ako divé mustangy. Ale vždy je tu s nami duša. Najhlbší základ života, nech si ju definujeme ako chceme – môžeme hovoriť o láske či poznaní – vždy je to však o svetle. Zbiera ho tak, ako včela peľ.

Prekrásne to vystihol Paul Keenan v knihe Dobré zprávy pro špatné dny. Čítala som ju včera – „oko zachytáva svetlo vonkajšie a duša to vnútorné,“ napísal. „Duša dokáže zhromažďovať svetlo aj vo chvíľach bolesti“. Unikať pred bolesťou, a tým aj pred hlbinami života, sa snaží táto moderná doba, a my s ňou, skrývame sa za rôzne náhrady (drogy, alkohol, sex, prácu,  problémové vzťahy, kadečo…) – a zabíjame potom ale včelu nosiacu med. Pritom je dôležité uvedomiť si „ten med“, pretože každá taká bolestná skúsenosť preráža povrchnosť nášho života, scitlivuje nás, ak sme dosť silní ju naozaj prijať – stávame sa „belšími“, t. j. životne múdrejšími, pokornejšími, láskavejšími, zodpovednejšími. Stotožňujem sa s tou myšlienkou, že také situácie nás postavia tvárou v tvár tomu, čo v našom živote dlho nebolo dobré a pravdivé. Pravdu má ten Keenan, že sme ako žiaci v škole, keď ide učiteľ skúšať, šepkajúci si v duchu – „len nech nevyvolá mňa“. Ibaže Zámer sveta (Boh, Osud, Život…) vie na rozdiel od nás úplne presne, čo nás chce naučiť, aj koľko z toho ešte nevieme. Odpoveď na otázku „prečo ja, prečo toto, prečo teraz“ skôr či neskôr dostaneme úplne jasne – a v podstate je jasná už od začiatku, Zámer sveta nás chce inde.

Bolestné situácie prichádzajú ku každému z nás…

A sú rôzne, vždy odhalia niečo o nás hlavne nám samým. Nech vyzeráme v očiach sveta akokoľvek, nie je to podstatné. Dôležité je, že ideme svojou cestou života, ktorou smerujeme ku naplneniu svojho poslania. A čím viac jej rozumieme, tým menej odbočiek na falošné strany z nej robíme. Bolesť nám pomáha obrúsiť svoje srdce, a my potom citlivejšie vnímame posolstvo svojej cesty. Utrpením rastieme, ak napneme plachty svojej lode správnym smerom, preto je dôležité v našom živote, tvrdí Keenan, a dodáva, že „rany osudu sú ako vietor, ktorý poháňa loď“, čo znamená pochopiť, že bolesť a ťažké situácie môžu nášmu životu ukazovať nový správny smer, ak načúvame svojej duši.

 „Zastav sa, dívaj sa, načúvaj“ znie Keenanova rada pre ťažké chvíle. A ak načúvame svojej intuícii pozorne, aspoň podvedome ten správny smer cítime, vnímame koincidencie ako majáčiky nášho pravého životného poslania. Hovorí, že „od detstva nás život vedie k ľuďom, miestam a veciam, ktoré nám pomáhajú napĺňať náš osud a poslanie“. Ibaže duchovný život nie je zaujímavá záľuba, očarenie na pár rokov, je to prijatie zodpovednosti za udržanie správneho smeru. Byť duchovný podľa neho znamená, že dokážeme oceniť cesty duše, a tešiť sa z nich, aj keď sa veci nedejú tak, ako chceme my. Lebo „naša duša je našim najlepším priateľom, vie lepšie ako naša obmedzená myseľ kam máme ísť a čo máme robiť.“ Tvrdí, že zdanlivo náhodné veci majú vždy svoj hlboký význam a súvis, a že vo svojom vnútri vieme, aké poslanie nám bolo dané odjakživa. Že každá zásadná zmena v našom živote sa spája s opustením starého, doterajšieho spôsobu života – opúšťame telo matky a otvárame sa vlastnému životu, opúšťame bezpečie jej náručia a otvárame sa svetu, opúšťame detstvo a otvárame sa vzdelávaniu v škole, opúšťame školu a otvárame sa dospelosti,…

Rozhodovať sa v súlade s Dušou znamená byť v spojení s Bohom – myslím, že začínam rozumieť tej myšlienke. Až v určitej chvíli nás to pustí porozumieť jej, rovnako ako až v určitej chvíli nás to pustí spraviť ďalší krok správnym smerom k nášmu pravému životnému poslaniu. Životné poslanie je veľmi silná vec – a zvládne to len dostatočne duchovný človek. Taký, ktorý sa neriadi Egom, ale pohybom Duše. Preto prichádza do nášho života tá veľká, náročná

• skúška dôvery v Boha, že nám dáva do života niečo zmysluplnejšie ako to, čo bolo a čo chce naše Ego zo strachu pred zmenou – je to skúška pevnosti viery, pretože Boh nás môže viesť, len ak v neho plne veríme a zveríme sa do jeho rúk,
• skúška odvahy vykročiť na novú cestu, pustiť sa toho čo bolo, nepodľahnúť a napriek nášmu strachu zanechať minulosť za sebou,
• skúška životnej múdrosti, že dokážeme porozumieť poslaniu,
• skúška nádeje, že sme dostatočne schopní trpezlivo kráčať za svojim poslaním a nedať sa odradiť prekážkami, čakaním, aj že sme schopní a ochotní konať, aby sme poslanie začali napĺňať,
• skúška odvahy a vytrvalosti, pretože plniť životné poslanie znamená niesť ho spoľahlivo, deň za dňom svojim životom, je to skúška odhodlania.

Pretože plniť životné poslanie znamená „musíš zomrieť, aby si sa mohol narodiť“ – poznajú túto skúsenosť všetky primitívne národy, pre naplnenie poslania musí človek od základu zmeniť svoj život. Všetko dovtedajšie sa rozbije na črepiny a odchádza z jeho života, musí to pustiť. Inak sa ku svojmu pravému životnému poslaniu nikdy nedostane, nedokáže to.

Nemáme voľbu, či chceme alebo nechceme, môžeme voliť len medzi správnym a nesprávnym postupom v nejakej situácii. Správnym smerom ideme, ak sa stávame viac duchovnými, neznamená to, že poznáme smer, no dôverujeme Bohu, že nás vedie správne. Prijímame zmenu v našom živote, aj keď jej nerozumieme. Podľa mňa nie vždy však dokážeme zásadnú zmenu ihneď prijať, je bolestivá, trvá to nejaký čas, kým ju pochopíme. Obvykle je za tým naša neschopnosť rozlúčiť sa s tým starým, čo bolo, no bez toho, nemôžeme začať vítať to nové, hovorí Keenan.

A ja s tým súhlasím. Vziať niečo do rúk môžeme, len ak ich máme prázdne, t. j. ak sa pustíme minulosti a už v nich nič nedržíme. Pri ceste k svojmu životnému poslaniu musíme byť trpezliví. Veci sa vždy poskladajú, ako majú. Urýchliť zmeny v našom živote vieme len tým, že sa duchovne čistíme, stávame sa „bieli“ – viac láskaví, viac pokorní, viac čestní, viac zodpovední. Niekedy sa nám zdá, že ani veľa nie je dosť, no Zámer sveta je múdry učiteľ, neoklameme ho „ťahákom“, vždy nás posúva dopredu až vo chvíli našej úprimnej a ozajstnej vnútornej zmeny. Sami seba môžeme oklamať, akí sme my už duchovní, ale Zámer sveta nie.

Čo sa mi páči na Keenanovi…

No, moc sa mi páči ním uvádzaný príbeh o krave – je z Baarksovej knihy Výber z Rúmiho – krava putovala celým Bagdadom a nevšimla si žiadnu historickú pamiatku, len otep slamy, ktorý vypadol z voza. Sme na tom rovnako, ak prehliadame volanie k svojmu pravému životnému poslaniu. Pretože my sa mu môžeme vyhýbať tým, že sa znovu a znovu vydávame falošnými smermi, či stojíme na mieste. Obzeráme sa za otepmi slamy, riadime sa len Egom.

Zázrak podľa Keenana vnímame často povrchne, ako Božiu priazeň v zmysle, že Boh je plnič našich prianí. V skutočnosti je zázrak pochopenie toho, čo je v živote naozaj dôležité, zmena úrovne chápania života. S touto jeho myšlienkou tiež súhlasím, podľa mňa je veľký zázrak a dar života včas pochopiť a prijať svoje životné poslanie. Predurčenosť osudu totiž znamená, že sa stane všetko, čo sa má stať v najlepšej verzii nášho života – ale len keď kráčame správnym smerom. Keenan hovorí o modlitbe „vedie ma Božské svetlo vo mne“ v ťažkých situáciách, aj že je dar dôjsť tam, kam máme – pretože potom začíname napĺňať svoje pravé životné poslanie. Myslím, že niekedy zabúdame na to, že nájsť svoje pravé poslanie nie je cieľ, ale vlastne len začiatok zmysluplnej cesty.

Pravé poslanie sa spája obvykle s pravým partnerom ako zámok a kľúč – nie každý k nemu dospeje, nie každý nájde pravého partnera. A nie každý kto ho nájde, si ho udrží – ten nám odchádza postupne, v troch krokoch, ak sme slepí a hluchí. Pravý partner je iný ako všetci ostatní, je zopár znakov, dám ich v mojej knihe (snáď ju raz dopíšem). Preto aj strata pravého partnera je iná ako ostatné – až vtedy človek pochopí ozajstnú stratu, pretože tá sa „ozýva“, zakaždým v nepravých vzťahoch časom bolí čoraz viac, nie čoraz menej, a tým zisťujeme, že nie sme na tom pravom mieste.

Z čoho zbiera Duša svetlo…

Z chvíľ, ktoré nie sú jednoduché.

Nikdy by som nedošla ku situácii, že nado mnou peniaze nemajú moc, keby som nezažila v živote situácie, kedy sme nemali ani na základné veci. A poviem vám úprimne, Keenan uvádza vyjadrenie jednej ženy, že boli šťastnejší, keď nemali peniaze, aj Vianoce mali krajšie. Môžem to potvrdiť, presne tak to bolo i u nás – vtedy sme boli súdržní, vynára sa mi na to obdobie hodne pekných spomienok. Peniaze si vážim, potrebujem ich na živobytie rodiny, no neženiem sa za nimi a nemožno si ma nimi kúpiť – a za tú skúsenosť som osudu teraz naozaj vďačná. Takže hej, verím, že za ťažké chvíle istým spôsobom môžeme cítiť vďačnosť, keď zmúdrieme. Hovorí o tom aj príbeh z knihy Genezis, ktorý Keenan pripomína, je o Jákobovi. Zápasil s neznámym cudzincom, ten ho poranil. Jákob ho držal ďalej so slovami Nepustím ťa, kým mi nepožehnáš. Tým bojujúcim cudzincom bol Boh – a príbeh hovorí, že utrpenia sa máme pustiť spôsobom, že sa mu pozrieme do tváre, vnímame ho ako posla, a prijmeme jeho poučenie. Potom utrpenie odíde.

Záverom…

 „A dnů, kdy svítá o něco dřív, těch je jen pár…“

Elena  Predná Hora, 14.11.2017