Víla vážka sedela pri studničke, ktorá ponúkala chladivú vodu na kraji lesa. Sedela so sklonenou hlavou v tichu prichádzajúceho svitania. Dívala sa na jej čistú a priezračnú hladinu, na ktorej prvé lúče vychádzajúceho slnka vyčarili nežné ligotavé záblesky. „Vidím ťa, studnička“ nežne sa dotkla prstami ligotavej hladiny, usmiala sa „naozaj ťa vidím“.
Pri studničke sa tíško objavila srna s mláďaťom, pili pomaly a nenáhlivo. Potom rovnako nebadane odbehli. Studnička bola miestom, kam sa chodievali napiť rôzne zvieratá, vládol tu pokoj a bezpečie. Videli vílu vážku, a ona videla ich.
Víla vážka v rannom brieždení pokojne a sústredene kráčala orosenou trávou k potoku, ktorý pretekal lúkou neďaleko lesa. Vstúpila do neho a kráčala potokom, načúvala jeho žblnkotu. Voda nachádzala svoju cestu prirodzene. Tiekla miestami naširoko, pomaly, v tenučkej striebristej vrstve, inde sa potok rútil rýchlo, hlbokým a úzkym korytom pomedzi brehy, porastené trávou, zlatožltým záružlím, aj vysokým tŕstím. Pod hladinou žiarili kamene v mnohorakých béžových, sivých, červenkastých, či čiernych odtieňoch. Medzi nimi pútali zrak kremene, hoci ležali pod hladinou potoka veľmi dlho, stále boli snehobiele. Prúd čistej, chladivej vody trpezlivo plynul kamsi do diaľky, pospevujúc pritom tichú žblnkotavú pieseň svojej cesty.
„Vidím ťa, potok“ povedala víla vážka v jednej chvíli, keď bosými nohami vykročila na veľký kameň pri brehu, „vidím ťa naozaj“. S radostným smiechom sa dotýkala hladiny potoka, rozvlnila ju. Voda jej z prstov stekala v ligotavých kvapkách, pripomínajúcich slzy. Kvapky vody sa vpíjali do kameňa a zanechávali na ňom viditeľné stopy. „Vidím ťa srdcom, potok“ zašepkala napokon.
Víla vážka sa schúlila na kameni, dívala sa na vychádzajúce slnko dlho, ticho. Potom dodala: „To, čomu chceme porozumieť, musíme naozaj vidieť. Porozumieť dokáže len ten, kto naozaj vidí.“
Elena Predná Hora, 2.12.2017
Celá debata | RSS tejto debaty