Čas letel k Vianociam.
Hej, k tomu času, ktorý v nás vyvoláva toľko radosti z darčekov, plných stolov a pokojného oddychu. V ktorom si plníme sny o tom, čo všetko by sme chceli mať, veď splácať to začneme až o tri mesiace. Všetci sa k tomu skvelému času dychtivo náhlili – bežali obchodnými centrami aj zásielkovými internetovými obchodmi s ich nekonečne výhodnou ponukou, valili sa záplavou áut preplnenými ulicami – už, už všetci Vianoce dostihnú…
Výklady početných obchodov, pouličné stĺpy aj stromy pri budovách sa rozžiarili tisícmi svetielok, bielych, oranžových, striebristých, zlatožltých, modrastých, fialkastých, sýto ružových, či horúco červených. Hviezdy, srdcia, vločky, reťaze a girlandy, Mikuláši veselo kývajúci, lezúci či vezúci sa na saniach, nekonečný blikot a jasot, trendy zlatá či strieborná v tisícoch nenahraditeľných vecí, bez ktorých čas radosti určite nemôže byť – všetko sa to hýrilo v nekonečnom kolotoči „rádobyVianoc“.
Koledy reprezentujúce „čas radosti a veselosti“, pretkané reklamami na tie najúžasnejšie vianočné výrobky, hlasno sa rozozneli obchoďákmi, mestským rozhlasom, aj početnými rozhlasovými stanicami – nikto nechcel zaostať v privolávaní tých najpravejších Vianoc.
Vianoce zatiaľ, nenápadné a pokojné, odpočívali na malej lavičke v kúte miestneho parčíka. Sneh padal tíško, taaak tíško. Ocukroval stromy, kríky, trávu. Aj cestičky parkom svietili nedotknutou bielobou, pretože tie v úžasnom vianočnom čase nikoho nezaujímali.
Na zasneženú trávu zosadol vtáčik, žltomodrohnedastobiely. Sýkorka, malá a zvedavá. Poskakovala zasneženou lúkou, sem – tam ďobla do zeme, hľadajúc nejakú potravu, sem-tam zvedavo pozrela na Vianoce.
Čas plynul, Vianoce sa tíško dívali.
Zobky – ďobky, sýkorka po chvíli spokojne vzlietla na lavičku, začvirikala Vianociam radostne a vďačne, že tu s ňou boli, tak naozaj boli, a odletela.
Elena Predná Hora, 3.12.2017
Celá debata | RSS tejto debaty