otvorene

Za oknom ticho šumí dážď.

A tak v šumení dažďa uzavieram týmto blogom dúhovú jedenástku. Sľúbila som včera, že napíšem niečo radostné, pokojné, zaujímavé – takže dnes žiadnu politiku. No dobre, dám pár myšlienok o šťastí, aj o tom listovaní v srdci. Rada by som napísala aj o životnom poslaní, ale na to potrebujem viac sústredenia. Pred ôsmou som prišla z Popradu, šťastne, nezmokla som, no unavene – na hlbokú úvahu sa nezmôžem.

V daždi…

Dážď mám rada. Pokojný, oživujúci dážď – pripomína mi tie staré dobré časy, keď ľudia vnímali radostne ako prináša Zemi vlahu. Oživuje rastlinstvo, očisťuje, zmýva prach ciest. Viem, ľudia zažívajúci prívalové dažde sa dívajú niekedy na oblohu, zhadzujúcu dažďovú spŕšku, so strachom. No tu v horách o ňom naozaj zakaždým uvažujem vďačne (pokiaľ sa neblýska) a dážď pokladám za úžasný. Veď sa aj hovorilo, že šťastie prší, nie? A tak prepájam dážď so šťastím i v tejto úvahe.

Viete, kto je najmenej šťastný? Hm, predsa ten, kto sa najviac usiluje byť šťastný.

Šťastie je podľa mňa v obyčajnosti a maličkostiach, nie v mimoriadnych zážitkoch, veľkých adrenalínových dobrodružstvách. Ak nás neuspokojuje všedný každodenný život, je to len chyba nášho pohľadu, šťastie je v spôsobe, akým pristupujeme ku životu. A tak môžeme zažívať šťastie v tričku zo sekáča, s maslovým chlebom v ruke a tešiť sa krákaním vrán v parku – alebo nebyť šťastnými ani v značkovom oblečení, v luxusnej reštaurácii a s miliónmi na účte. Nie každý so mnou bude teraz súhlasiť, nuž ale veď každý nech hľadá šťastie v čom uzná za vhodné a nech sa zariadi, ako sa mu páči.

Každý máme svoju cestu zmúdrievania – školu života. Život či Zámer sveta nám zakaždým  doloží ďalší dielik skladačky. Mne dnes ráno prihodil kúsok mozaiky o dôvere. Prezradím vám ju? Hm, no dobre.

Najskôr musíme uveriť Zámeru sveta (hovorte si pokojne Osud, Vesmír, Boh, Život – všetko je to trochu iné, a v pozadí toho všetkého je práve ten Zámer, ale to je jedno). To znamená, že sa naň začneme spoliehať a prijímame pokorne a vďačne to, čo nám dáva. Pochopíme, že všetko riadi, že to má – na rozdiel od nás, úplne jasné, a že to s nami myslí dobre (cynicky podotknem, že v mnohých prípadoch oveľa lepšie, ako my sami so sebou a snaží sa nám zariadiť veci v tej najlepšej možnej verzii nášho života). A hej, šťastie je, ak dokážeme robiť správne voľby v smere životného poslania – a ako rozlíšime tú správnu voľbu? Ak načúvate intuícii, tak viete – so správnou voľbou je spojené požehnanie, pretože je v súlade s pohybmi ducha. Nesúlad ducha znamená, že Zámer sveta vám niečo opakovane vkladá do života, ukazuje, a vy kráčate ako slepí ďalej, neberiete to na vedomie. Ak pochopíme, že Zámer sveta riadi rozvážne, vždy v naše najvyššie blaho, tak začneme prijímať prichádzajúce veci s dôverou, vidieť nenáhodné náhody, rozumieť čoraz viac svojmu životnému poslaniu (Ach, tak predsa len sme aspoň jedným okom pri životnom poslaní a maximálnom naplnení nášho rastu i v dnešnom blogu).

Potom musíme uveriť sami sebe. To znamená, že sa staneme naozaj spoľahliví sami pre seba. Že sme zodpovední voči sebe, že sa dokážeme chrániť (starať sa o seba dobre, neubližovať si nijako – ani kopením hnevu, ani ponechaním tých, ktorí nám ubližujú, vo svojom živote) a ovládať sa (je dôležitým krokom prijať zodpovednosť za svoje správanie v každej situácii – to ako sa správa iný človek voči nám, je JEHO problém, to ako sa správame my následne je NÁŠ vlastný problém – rozhodne zrelo nekonáme v štýle akcia a reakcia).

Znamená to tiež stať sa starajúci o iných dobre a ovládajúci sa voči nim – človek dostatočne zrelý a múdry v tejto oblasti dokáže nezištne pomáhať, neposudzovať a neponižovať, neurážať, nevysmievať sa, skrátka žiadnym spôsobom iných nebude zraňovať. Ak prevezmeme zodpovednosť za svoju ochranu a za svoje sebaovládanie voči iným, tak sme uverili sami sebe. A tým sa stávame zároveň spoľahlivými i pre iných, pretože sme pravdiví a pevní, dokážeme byť oporou.

A nakoniec musíme uveriť iným. Nie je jednoduché byť dôverujúci, ale nie dôverčivý. Uveriť iným znamená vedieť rozlíšiť kto je naozaj spoľahlivý, hodný dôvery. Je to človek, ktorý dokáže byť oporou nám, ktorý stojí pri nás navždy. Čítala som nedávno moc múdry článok, ktorý hovoril, ako si správne vyberať partnera – napíšem o tom možno viac inokedy. Určite je dôležité si v úplnom úvode vzťahu preveriť, či je to človek dostatočne láskavý, zodpovedný a čestný. To by mali učiť v základnej škole.

Listuj vo svojom srdci…

No áno, táto roxeťácka pieseň mi víri hlavou, vlastne nielen v tejto chvíli – už tri dni sa vracia. Poznám už hodne dávno túto pesničku a mám ju celkom rada, ale čo sa tu toľko krúti?  A hej, listujem vo svojom srdci. Úlomky pocitov. Úlomky spomienok. Dnešný popradský park a krákanie vrán mi rezonuje v srdci.

Uvažujem teraz, čo mi tá pieseň chce povedať. „Načúvaj svojmu srdcu, keď ťa volá…“ – hm, to je pekný odkaz, však? V súvislosti s témou šťastia, o ktorej v tejto chvíli píšem, určite áno. Ja vlastne viem, kam sa srdce volá – pôjdem na pár dní do lesa, tak ako som to už dlho plánovala. A aj za mojim veľkým projektom ma ťahá, ale som trpezlivá, viem že ak sa mám k tomu posunúť, tak sa veci jednoducho poskladajú.

Vlastne už viem, prečo na to v tejto chvíli myslím. Ten pocit, že môj rodný kraj je to miesto, kde by som naozaj chcela žiť.

Elena  Predná Hora, 10.7.2018