otvorene

Simonka mala včera 21 rokov. Mala narodeniny, rovnako ako moja najmladšia dcéra Jazmínka, tá včera slávila osemnástku. na rozdiel od Jazmínky sa však Simonka týchto svojich narodenín nedožila.

A kto je Simonka? Kto z vás si povie teraz v duchu, že Simonku pozná? Komu budú bežať hlavou osobné spomienky na ňu? Ja som o nej vedela už dlhší čas, aj o Nataške, jej mame. A teraz o nich poviem aj vám.

Sú ľudia, ktorí…

Sú ľudia ktorí zatiaľ nevystúpili z tieňa, z rôznych dôvodov.

Ich deti doplatili na zdravotnú starostlivosť poskytnutú v SR  svojim zdravím, alebo dokonca aj svojim životom. Ale sú s nami, podporujú náš boj a v jednej chvíli z tieňa vystúpia, aby vydali svedectvo o tom, že tých 11 000 ľudí ročne, ktorí na Slovensku zomierajú, hoci by nemuseli, má konkrétne tváre ľudí – našich blízkych.

Aj Nataška, Simonkina mama, je jednou z tých doteraz mlčiacich. V minulom týždni sa pridala k nám, mamám Otvoreného listu premiérovi. Takže dnes príbeh Simonky a jej mamy Natašky.

Simonkin príbeh…

Ja, Nataša Mináčová, sa pripájam k mamám Otvoreného listu premiérovi v mene mojej jedinej dcéry Simonky Mináčovej, ktorá zomrela ako 19-ročná v roku 2017.

Na úvod chcem povedať, že Simonka bola celiatička s diagnózou porucha špecifickej bunkovej imunity, mala bezlepkovú diétu.

Ako sa to celé odohralo? Poviem vám celý príbeh, ako si ho pamätám ja sama. Dňa 2.2.2017, bol to štvrtok, mala Simonka teplotu, bolela ju hlava a bola malátna, spravil sa jej opuch v ľavej časti krku a podkožná hrčka nad ľavým obočím.  Tak sme šli za obvodnou lekárkou, ktorá jej predpísala antibiotiká.

Keďže na druhý deň ťažkosti pretrvávali a opuch krku sa zväčšil, šli sme predpoludním znovu k obvodnej lekárke, ktorá nás poslala na ORL vyšetrenie. Nepodarilo sa nám ho absolvovať, jedna lekárka zatvárala ambulanciu, že je chorá, druhej menili v ambulancii techniku, telefonicky sme kontaktovali ORL oddelenie v nemocnici, kde nám oznámili, že tiež tam už nie je lekár, aby sme prišli na ďalší deň.

Hneď ráno potom Simonku v nemocnici v Lučenci hospitalizovali, a to na ORL oddelení s diagnostikovaným zápalom slinnej žľazy. Podľa znaleckého posudku mal byť už vtedy kvôli zníženej hladine leukocytov prizvaný odborník – infektológ, hematológ, nebol. Dcére boli nasadené lieky znižujúce aktivitu imunitného systému, dcére čoraz viac opúchalo čelo v okolí hrčky nad obočím, aj okolie očí. V pondelok jej nasadili antivirotiká. V utorok konečne prizvali infektológa, ktorý nariadil odbery, no nezastavil podávanie lieku, ordinovaného od soboty.

V stredu dcéru preložili na infektologické oddelenie, spravili konečne aj všetky tie odbery, prestali jej dávať ten liek. Lenže to už mala rozšírenú infekciu na koži a finálne s bakteriálnou infekciou došlo ku nekróze kože na tvári. Vírusová infekcia sa šírila aj na vnútorné orgány. Simonka nevidela, oči ostali pod opuchom.

Vo štvrtok Simonku prvý raz resuscitovali na JIS, po ďalšej resuscitácii ju napojili na pľúcnu ventiláciu, no o jej preklade na ARO ma nikto neinformoval – zistili sme to až my telefonicky, pretože v nemocnici bol zákaz návštev od 3.2. kvôli chrípke.

Konziliárka OAIM odporúčala konzultovať preklad na špecializované pracovisko. Stalo sa tak až v pondelok, hoci podľa znaleckého posudku ani na ARO nebolo zaistené kontinuálne invazívne meranie arteriálneho  tlaku, chýbalo monitorovanie rytmu srdca a skorá kontrola stavu po aplikovaní anti-arytmickej liečby.

Ešte v nedeľu nám odporúčali pre Simonku zháňať krv, tak sme oslovili darcov krvi aj cez facebook. Boli sme prekvapení, koľkí sa hlásili a chceli Simonke darovať krv. K tomu všetkému, že krv bola potrebná, transfúznu stanicu v Lučenci mali otvoriť až v stredu, 15.2.2017 – a tak ľudia z Lučenca a iných kútov Slovenska v snahe pomôcť darovaním krvi cestovali do Banskej Bystrice.

Simonka medzitým zomrela. Otvorenia transfúznej stanice v Lučenci sa už nedožila…

Narodila sa 14. o 1,25. A zomrela 14. o 1,25 v tej istej budove…

Simonka bola jediná dcéra, moje jediné dieťa…

Je ťažké, neskutočne ťažké, prežiť smrť svojho dieťaťa, ktoré mohlo žiť. Musela som o tom všetkom doteraz mlčať, kým som nedostala do rúk znalecký posudok.

Ľudia, ja vám z celého srdca ešte raz ďakujem – všetkým vám, ktorí ste sa snažili mojej Simonke pomôcť tým  darovaním krvi…

Záverom…

Toto je Simonkin príbeh. Koľko ich ešte bude, koľko našich detí musí ešte zomrieť, aby konečne štát zmenil situáciu v zdravotníctve, zvýšil odbornosť postupov a začal trestať pochybenia lekárov spravodlivo?

Elena    15.9.2018

P.S:: Fotografia SImonky je z domáceho archívu jej mamy Natašky a uverejnená s jej súhlasom.