otvorene

Nuž, slušní ľudia boli včera v uliciach. Tí slovenskí, pravdaže. My neslušní sme si hoveli doma.

Alebo aj nie –  ja konkrétne som bola včera v Banskej Bystrici. Som vodnárska duša, burič a rebel – ale nie, nebežala som tam do ulíc (jedine v Terne som bola v potravinách). Nie som azda slušný človek? Jasné, že som si večer kládla tie otázky pri pohľade na „pochodovo“  vo večerných televíznych novinách (už som ich konečne videla po pár naozaj veľmi ťažkých dňoch, kedy som padala napriek dovolenke vyčerpaním z pracovných povinností – včera som ich ukončila úspešnou obhajobou, možno o tom niekedy poviem viac).

Takže o tých „slušných a neslušných“, aj o kadečom s tým spojenom poviem teraz pár slov.

A keďže v mojom blogu často vystupujem kriticky voči bývalému premiérovi Ficovi,  a vcelku zmierlivo som sa predtým vyslovovala aj o iniciatíve za slušné Slovensko, zo zaujatosti ma zrejme sotva možno podozrievať.

Nie, nemám rada…

Nuž, nemám rada kadečo – ale teraz vám k téme prezradím jednu vec – nemám rada, ak niekto využíva všeobecné symboly. Dúha ako symbol neheterogénneho partnerstva, či „slušné Slovensko“…

Lebo teraz dať si dúhu (ktorú ja milujem) na tričko sa mi už vonkoncom nežiada. A označiť sa za „slušné Slovensko“ vyžaduje, aby tí ostatní boli „neslušní“. Tí, ktorí sa k nám nepostavia. Tí, ktorí nebežia bezhlavo do ulíc, lebo už pochopili, ako ich raz tými ulicami nachytali.

Iste, nejako sa nazvať treba. A plne chápem, že v tomto prípade pravdivé a výstižné pomenovanie by veľa radosti pomenovaným neprinieslo – a asi by do ulíc nabehlo podstatne menej ľudí. Ak čakáte, že ten trefný názov dám, tak nie – nedám, doplňte si ho v závere článku vy sami, ak vám nie je ešte jasný v tejto chvíli.

Ach, prečo nebežíme?

Fujtajbl – kam by som sa mala ísť postaviť? Ku komu? Ku nenávistne vyvreskujúcemu Stankemu, z ktorého pri preslove jed až ukvapkáva na všetky strany? Alebo ku odušu pokrikujúcej Pauhoffovej, ktorá…  (nie, nedodám, čo by som chcela, to už by ma naozaj mohli stíhať).

Do tretice náš počestný pán prezident, ktorý je zapletený len do dvoch aktuálne prebiehajúcich trestných stíhaní – nie ako ich vyšetrovateľ, pravdaže. Veď dva, to je akoby nič – to človek môže s čistým svedomím pobiehať a burcovať mladých ľudí ku „kritickému postoju“. Jeho šťastie, že ten kritický postoj väčšina z nich neprejavuje, inak by podľa mňa už na prvej škole dostal takú „verbálnu nakladačku od kriticky uvažujúcich mladých“, že by do žiadnej školy už v živote nevkročil.

Ľudia v uliciach, čo ste sa pomiatli?

Čo vám ponúkajú títo tribúnoví diskutéri, akú reálnu perspektívu? Je jedno krásne príslovie „nekrič hop, keď skočíš – najskôr sa pozri, do čoho si skočil“. Naozaj si myslíte, že ktokoľvek z týchto „revolucionárov“ by nás bol schopný viesť k svetlým zajtrajškom? Skutočne by ste im zverili do rúk osudy svojich detí? Ani k susednej bytovke by som za nimi nešla, nie to ešte k budúcnosti. Nedajte sa znovu zneužiť. Lebo múdry človek sa zo svojej chyby poučí, len hlupák chybu opakuje dookola.

Rozumiem tomu, že ľudia sú v tomto štáte sklamaní – veď aj ja som. Každý z nás chce nájsť v živote niekoho a niečo, čo v jeho živote bude hlboko zmysluplné a pevne zakorenené. A my sme to v spoločnosti od Novembra 89 nedosiahli, podľa mňa sme nešli a nejdeme dobrým smerom. Ja som veľká idealistka, moc by som si priala, aby boli všetci čestní a láskaví, aby bol svet dobrým miestom pre zmysluplný život nás všetkých. Stále verím tomu, že každý z nás môže spraviť veľa pre dobro sveta – ale pritom rozumiem potrebe „zla“, aby sme si cenili dobro. Nemôžeme tento svet zmeniť na ideálny, môžeme ho len presvetľovať svojou vlastnou láskavosťou, každý z nás.

Nehovorme čo nechceme, ale čo chceme – pýtajte sa tých pokrikovačov, kam vás chcú viesť, či sa na tom zhodnete s tými „vašimi tribúnovými“, či potom nepoodpadávate od hrôzy pod tribúnou. Som za zmenu, ale za konštruktívnu a rozumnú, nie za výmenu darebákov inými, zrejme ešte horšími.

Zamätová…

Bolo by veľa toho, čo môžeme tejto spoločnosti vyčítať, práve dnes, v deň „zamatovej revolúcie“ – výrazný rast sociálnych nerovností, nerovnosť prístupu k zdravotnosť starostlivosti a ku spravodlivosti, prinajmenšom pochybná právnosť štátu, zastrašovanie a umlčiavanie nepotrestané zlodejiny, nečestní zbohatlíci – a na druhej strane zúfalá bieda, sociálne samovraždy, mladí ľudia bez práce, ľudia pracujúci za žobrácke mzdy a úbohé dôchodky, chorobné zbrojenie a hrozba vojny…

Začala klamstvami – a žiadny vzťah, ktorý je postavený na klamstvách, nemá budúcnosť. Nože si pustite preslovy Havla z tej doby „jak vám komunisté lžou, straší že bude nezaměstnanost…“ Ako ste boli ohlupovaní rečami, že žijete nedôstojne v trojizbových králikárňach v panelákoch, cestujete nedôstojne autobusmi…“ Nože, keď sú zábery ľudí v uliciach, určite sú niekde aj fotografie tých plagátov v Bratislave, ktoré tieto veľkolepé myšlienky oznamovali. Aj nahrávky s preslovmi Havla určite sú uchované. – môžeme porovnať sľuby a realitu…

Ja si zamatovo každý rok pripomínam nielen davy nás, naivne čestných a dôverčivých ľudí v uliciach, ktorí verili v dobro, pravdu a lásku. Ale i vypustenie kriminálnikov Havlom, ktorí potom zavinili smrť ďalších pár nevinných ľudí a medzi nimi i novorodeného dievčatka, ktoré prepustený kriminálnik znásilnil a usmrtil priamo v pražskej nemocnici.

No kto by nechcel byť slušným človekom?

Ak niekto tvrdí, že ho vôbec nezaujíma, čo si o ňom myslia tí ostatní, nuž obvykle má dôvod radšej ani nechcieť vedieť, čo si o ňom myslia. A prezrádza tým aj svoju neúctu k iným ľuďom. Ja mám úctu k názorom iných, aj keď sú odlišné od mojich – ale rozhodne nebudem akceptovať, ak niekto chce rozhodovať o mne za mňa.

Blíži sa ďalšia ekonomická kríza, ako predpovedajú experti – nejdeme do dobrých čias – múdra spoločnosť by zmobilizovala sily a znižovala dlhy, naši politici namiesto toho kladú ľuďom na plecia čoraz väčšiu dlhovú záťaž. Zvyšuje sa sociálna korózia v spoločnosti. Dochádza ku „prekarizovaniu práce“, výrazne sa oslabuje jej zmysluplnosť – to nie sú dobré signály, ale teraz nie je priestor na detailnú analýzu, dám k tomu viac niekedy inokedy.

Tí, ktorí stojíte na ulici a pokrikujete, že „Fico preč““ – tak kto príde namiesto neho? A čo bude robiť pre tento národ, kam nás bude smerovať?

Viete mi na to dať odpoveď?

Alebo aspoň sami sebe?

Elena     17.11.2018