Komu veriť 9. – Príbeh. ..

Dnes sa vraciam k príbehu z tohtotýždňového nočného telefonátu.

Príbeh plný bolesti, rezonuje vo mne hlboko. Myslím naň, pred mojou už dnešnou nočnou cestou do Brna. Neprezradím vám autorku príbehu, no je skutočný a pravdivý – písal ho samotný život. Presnejšie, ľudská ľahostajnosť a bezohľadnosť.

…Ale ani nemusím zavrieť oči, aby som to videla ako dnes. 

Doobeda odviezla sanitka moju mamu z práce po kolapse. S nerozpoznaným krvácaním do mozgu ju  poslali z nemocnice domov. Z domu  ju o hodinu a pol  znova odviezla sanitka.  Pre tých, ktorí rozumejú – s  GCS 5, pre ostatných – v kóme… Už sa z nej neprebrala a o 9 dní na ARO zomrela. 

Boli to strašné dni. Každé zazvonenie telefónu  nás paralyzovalo. Mlčky sme sa ponúkali, kto  pôjde zdvihnúť. Samozrejme,  všetci blízki aj známi sa pýtali, hovorili, ako držia palce, ako sa modlia, ako to bude dobré, ako sa stane zázrak… ale pre nás každé zazvonenie telefónu  znamenalo strach z tej správy, že UŽ …

Dni splývali, prekrývali sa. Nikdy by som neverila, aký môže byť čas elastický: ako môže byť 9 dní tak nekonečne dlhých a zároveň tak preletieť. Zredukovali sa na posúvanie ručičiek hodín očami, aby už bolo 10 hodín, kedy môžeme zavolať na oddelenie a kedy prísť, na cesty do nemocnice a pobyt pri mame. Rozhovory bez odpovedí. Monológy končiace sa neovládnuteľným záchvatom plaču na chodbe. Tam, kde ma už mama nevidí a nepočuje. Kde ju moje slzy nebolia a netrápia. Áno, viem, že je to nelogické – veď človek v kóme nevidí, nevníma, nepočuje… ale bolesť duše nemá logiku. 

Boj vďaky a hnevu. Vďaky za to, že ešte je „tu“, že sa o ňu starajú, že si na nás vždy nájdu čas, že ma k nej pustili aj neskoro večer,  za ľudský prístup k nej i k nám. Hnevu na lekárov, ktorí ju vážne chorú pustili domov. Na seba, že som jej nedokázala pomôcť. Na otca, ktorý to prvý pochopil a stratil nádej. Na celý svet. 

Po deviatich dňoch prišiel koniec. Bolelo to. Veľmi a ešte viac. Znova chyba logiky – vraj prázdno nebolí?!  A ešte ako! 

Strašné boli prvé Vianoce. No teda – koniec decembra. Vianoce sa nekonali. Tie boli u nás o mame a jej zázrakoch. O rodine, o rituáloch. O slávnostnom oblečení, o vôňach, o poháriku hriateho len pri sviečkach, spoločnej modlitbe, lúskaní orechov – či budeme budúci rok zdraví, jej oblátkach s krížikom z medu, jabĺčku rozdelenom na toľko častí, koľko nás bolo, aby sme sa „takto rok“ za stolom znova zišli…. Nikto z nás v ten rok Vianoce nemal. Niekto nám ich ukradol. A nielen v ten rok a nielen Vianoce. 

Už som vzdala vysvetľovať, prečo nechodím tak často „domov“ a aké je to pre mňa ťažké. Prečo nemávame „klasické“ Vianoce. Prečo sa vytratila z rozhovorov úprimnosť a na rozhovor hľadáme témy, ktorými si navzájom neublížime. Nevedia ani o zvieravom strachu, keď mi otec alebo dcéra nezdvíhajú telefón.  A načo? Málokto pochopí, a ja nemám povinnosť. Ani prečo vždy na „všechsvätých“ – a vlastne aj kedykoľvek inokedy – mám problém  ísť na cintorín, k jej hrobu. Konfrontovať sa s tou konečnosťou nápisu na pomníku.

Kto prežil, snáď pochopí. Aj tie chvíle, keď zdvihneš telefón a automaticky vytočíš číslo – a v tej chvíli ti dôjde, že mama už nezdvihne. Nikdy. Že vôbec nič už nebude ako predtým. 

 

Myslím na všetky mamy z Otvoreného listu. Ako sa dá vôbec prežiť ich bolesť. Kde našli silu žiť ďalej. A aj silu a odvahu bojovať za to, aby ich bolesť nezažili ďalšie mamy, ďalšie deti, ďalšie rodiny. 

Máte môj obdiv, úctu aj podporu…“

Budem úprimná – uvažujem už dlho presne o tom, čo je v závere tohto príbehu. I ja na to myslím. Ako sa to dá prežiť. Ako sa dá prežiť, že niekto zaviní bolestnú smrť Vášho jediného syna svojou bezohľadnosťou a nedbalosťou. Že zosype celý váš dovtedajší život a všetky životné plány – bezohľadne, neľudsky, bez jediného slova ospravedlnenia. Pardon, raz sa odsúdená lekárka v liste zaslanom súdu ospravedlnila, ale hneď potom napísala ďalší list, že sa ospravedlnila nedopatrením. 19 mesiacov márne čakám na termín ďalšieho pojednávania s nemocnicou, naposledy bolo pojednávanie začiatkom septembra 2017.

Ako sa to dá prežiť? Veľa vecí v živote som zvládala len pre syna. Moc mi chýba.

 

 

Cesta…

V hlbokej noci, bola presne jedna, som prestala písať. Musím spať, pred mojou nočnou cestou do Brna budem ako múťavka, unavená – vravela som si. Je to pre mňa vykročenie, potom bude bežať pokonštelačný trojmesačný čas zmien… Keď zmena, tak poriadna – a tak som si dala na vlasy konečne farbu, ktorú som vždy túžila skúsiť – červenú ríbezľu. Je to silná, fascinujúca farba.

Posúva ma Zámer sveta k poslaniu, zaplavená nedôverou sa vystrašene vzpieram – snažil sa ma upokojiť už včera neskutočnými koincidenciami. Sníval sa mi sen – o ceste blatom a dome, do ktorého som došla, pre mňa sny sú dôležité – od synovej smrti sa mi snívali len dva či tri, zvláštne. Potom som ráno na fb objavila citát z Knihy premien o synergiách, ohromil ma, lebo je presne o veľkých poslaniach, ktoré ja teraz riešim. I-ťing mám, a nikdy som si to tam nevšimla.

Když se dva prvky setkají takovým způsobem, že velikost toho, čeho mohou dosáhnout společně, mnohonásobně přesahuje součet toho, čeho by dosáhly každý zvlášť, vzniká synergie. Synergetické interakce přinášejí nápady a inspiraci, vytvářejí volnou energii pro další růst a zjemňují komunikaci a vnímání. Čistota mysli, která vznikla na základě toho, co je správné, může svět změnit a zdokonalit.“     Z Knihy proměn

Prekrásne, však? Vystihuje hlbokú podstatu toho, čo som intuitívne vystihla v jednej jedenástke mojich rozprávok, a teraz to po čase ohromene spracovávam v oblasti poznania. Sypali sa mi potom koincidencie po celý deň –  v kartách, z náhodne otvorenej Rohrovej knihy Skryté věci – Ježiš hovorí  „semienko klíči a rastie, a my ani nevieme ako (Mk, 4, 27). I to je moc múdre poznanie, veľa vecí sa mení aj v našich životoch po dlhý čas nebadane, pod povrchom, až raz vyklíčia na svetlo… A pokračovali dnes tie malé správy Zámeru sveta, to by bolo nadlho. Ak dokážeme pozorne vnímať, svet je plný koincidencií.

 

Záverom…

Napíšte aj vy na fb Obete zdravotníkov. Ľudia, ktorí nemlčia., ak rozumiete tým pocitom z dnešného príbehu. Ak ste zažili takúto skúsenosť. Je to náš spoločný boj za lepšie slovenské zdravotníctvo. Aby v ňom nezomierali naši blízki. Aby nemuseli stále ďalší a ďalší ľudia žiť s bolesťou z ich straty pre niečiu ľahostajnosť a bezohľadnosť…

 

 

Elena  11.1.2019

 

 

 

 

Ostro 5. – Čo ľuďom chýba najviac zo všetkého. . .

16.04.2025

V Česku sa ozývajú hlasy ľudí, ktorých smrť pani Elišky doviedla ku pochopeniu, že ju nechali samú v boji za spravodlivosť. Statusy píšu obyčajní ľudia, ktorých jej smrť zasiahla. Položíme si dnes preto otázku, čo je najdôležitejšie, aby človek prežil ťažkú udalosť. Je to opora okolia, pocit že v tom nie ste sami? Je to viera v niečo väčšie ako my sami? Je to [...]

Ostro 4. – Nevidené. . .

15.04.2025

Neznáma žena skočila cez víkend do priepasti Macocha. České médiá priniesli strohú správu o tom s tým, že šlo o matku, ktorej jediné dieťa prišlo o život rukou vraha na pražskej fakulte v decembri minulého roka https://www.idnes.cz/brno/zpravy/propast-macocha-skok-smrt-matka-strelba-na-fakulte-obet.A250413_212724_brno-zpravy_ikro Vraj chcela pomenovať zlyhanie polície. [...]

Ostro 3. – Nie som fanúšikom Naďa. . .

14.04.2025

Zato som fanúšikom pravdy, dodávam. Napísala som kedysi v mojom blogu, že pravda zostáva pravdou aj keď ju povie Kotleba. Kotleba sa vtedy totiž zastal rodín s postihnutými deťmi, lebo koalícia neschválila návrh na zlepšenie ich života iba preto, že ho podala opozičná poslankyňa Petra Krištúfková zo strany Sme rodina. No jeho meno nebolo radno spomínať, lebo vás hneď [...]

India, budova, zrútenie

Pri páde poschodovej obytnej budovy zahynulo v Indii 11 ľudí

19.04.2025 17:14

Záchranári z trosiek vytiahli 11 živých osôb.

SR Trenčín autobusová stanica rekonštrukcia TNX

Zákazka na 10 rokov za pol miliardy eur. Trenčín autobusového dopravcu nenašiel

19.04.2025 15:43

Kraj vyhlási v najbližších týždňoch nové verejné obstarávanie.

rakúsko, viedeň, polizei

Vo Viedni skupina mladistvých zbila a okradla 19-ročného Čecha

19.04.2025 15:26

Incident sa odohral v ulici Rotenturmstrasse v samom centre rakúskeho hlavného mesta.

Vojna na Ukrajine, Cherson, húfnica

Ani guľka Zelenskému. Trump údajne nové zbrane Ukrajine už nepošle

19.04.2025 14:50

Európa takisto od USA nemá uistenie, že Washington bude pokračovať v zdieľaní spravodajských informácií s Ukrajinou.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3,135
Celková čítanosť: 10319206x
Priemerná čítanosť článkov: 3292x

Kategórie

Archív