„Noooo, dala by som si rybací šalát“ vzdychla si s úsmevom Kika, šoférujúca auto zákrutami z prednohorského kopca stredajším skorým ránom. Pred nami šla dodávka s reklamou vypovedajúcou, že určite vezie plno, plno tresky v majonéze.
„Čo Ti v tom bráni?“ zamrmlala som v prvej chvíli nesústredene, no psychologicky pohotovo, po rokoch profesijnej praxe už reflexne.
„Hmmm, treska vravíš?“ spozornela som potom. „Akú chceš?“
„Pikantnú predsa“ odpovedalo dieťa prehnane túžobne.
„No dobre,“ nabehla som na jej humorný tón „keď tresku, tak tresku. Aj ja si dám pikantnú. Prisuň sa k tej dodávke zozadu, vyleziem zvonku na kapotu, otvorím na dodávke dvere a vyberiem za kartón tresky. To nemôže byť žiadny veľký problém. Videla som to pred časom vo filme, presne s takou dodávkou, a šlo im to úplne ľahko“ kývla som rozšafne rukou. Sú skrátka rána, ktoré prežaruje plameň humoru.
„Trochu nižšie, pod zákrutami to dáme“ povedalo dieťa, rozvážne jazdiace ako vždy.
„Tak hej“ odkývla som akciu, a tým som svoju pozornosť odpútala zasa ku hudbe. Najstaršie z mojich detí v to ráno dalo CD s mojimi obľúbenými pesničkami. Šla práve Šípková Ruženka, v podaní Nogu a Skrúcaného, tú milujem. A tak som pieseň tíško počúvala, zabalená v mojom šípkovoruženkovskom šáli, plnom šípových ruží. Šípkovoruženkovský motív mám rada, aj v oblečení mám viacero vecí s jemným a nežným motívom šípových ruží. A aj šípkovoruženkovské vône vôňaviek obľubujem, nežné, také rozprávkovo krehké…
Romantiku skorého rána narušila zrazu Kika, pod poslednou zákrutou veselo hlasno zakvílila „milášek chce rybišku…“
Zasmiala som sa, otvorila som oči a podotkla som pravdivo „to by si tú dodávku musela najskôr dohnať“. Dodávka s treskami sa nám totiž rýchlym tempom vzďaľovala, šofér upaľoval ostošesť, akoby mal pred očami môj plánovaný kaskadérsky pikantnotreskový výkon. Alebo možno chcel čím skôr povykladať všetky „rybišky“, aby sa vrátil domov. Nie, nie, pravda je niekde inde – nechcel sa s nami o tie rybišky podeliť…
A sú aj iné rána, tiché a krehké. Včera i dnes u nás v noci neúnavne snežilo. Cez deň sa biela nádhera stopí, no v skorom ráne sa s Kikou brodíme čistým, ničím neporušeným snehom. Moja romantická duša sa na chvíľu preberie horizontom svitania, krehkosťou bielej krajiny, nádherne sfarbenými oblakmi a ukryje sa za vysoký múr až príchodom do Revúcej. Ešte z neho trochu vykúka cestou k pracovisku, tam ulietam pohľadom ku nie tak vzdialeným kopcom. Zakaždým túžim sedieť tam kdesi a dívať sa na vychádzajúce slnko. No namiesto toho putujem zodpovedne do práce.
A to dnešné ráno – občas sú i také rána v živote, že nás ohromia čímsi rozprávkovým.
Nuž sa s vami podelím o dnešný úžasný zážitok. Stádo srniek pri hojdačkách.
Áno, aj také sú niektoré rána…
Elena 15.3.2019
Celá debata | RSS tejto debaty