otvorene

Pani Anna je jubilantka – to jubileum jej však určite nebudete závidieť.

Príbeh z dávnych čias vám teraz popíšem, prešlo 25 rokov od jeho počiatku – a trvá dodnes.

Kladiem si v súvislosti s ním kopu otázok – i vy si ich budete klásť, keď dočítate, som si istá.

25 rokov – možno o takej dobe hovoriť, že ide o príbeh z dávnych čias? Božemôj, ak by ste ho žili, tak by vám to pripadalo nekonečnejšie ako vznik vesmíru…

Otrasie vás ten príbeh, tak ako mňa, ak máte srdce na pravom mieste. Nie, nie som dnes ohnivý drak, plačem nad peklom, ktorý tento príbeh popisuje – a ktoré tu ktosi vytvoril pre jednu rodinu. Naozaj je možná takáto hrôza a nespravodlivosť bez konca?

Dnes v mojom blogu prepožičiavam hlas pani Anne.

Verím, že mu budete načúvať pozorne, tak ako ja.

Pani Anna:

Je podvečer v máji  roku 2019. Pozerám na kvitnúce stromy, na zelenú trávu, na kvety a na vietor, ktorý fúka do konárov stromov. Uvažujem pritom – potrebujem pár vetami opísať 25 rokov môjho života a života mojich detí, od okamihu, keď môj manžel vo veku 44 rokov zomrel. Ťažká alebo ľahká úloha?

A zároveň sa pýtam – akú finančnú hodnotu má v tejto spoločnosti ľudský život? Pre manželku, pre dcéru a vnúčika, či pre syna postihnutého Downovym syndrómom?

Mala som 39 rokov, keď zomrel môj manžel, dnes mám 65 rokov.

Po ukončení vysokej školy /ekonomika riadenia/ môj manžel zakladal družstvá na Kysuciach, hoci pochádzal z Popradu. Založil najväčšie a zároveň najlepšie družstvo v okrese s 1500 zamestnancami, neskôr riadil aj okresnú poľnohospodársku správu. Bol to zodpovedný chlap – žil pre mňa, rodinu a pre deti, aj pre prácu – za pracovné zásluhy bol mnohokrát vyznamenaný.

Doplatil životom na nezodpovednosť iných. V roku 1993 mu pri operácií lekári zabudli kanylu, ktorá mu uplávala žilovým riečiskom, došla k srdcu, prepichla ho.  Navyše v zdravotníckom zariadení dostal sepsu.  Jediná príčina smrti  v kolónke úmrtného listu znela: Cudzí predmet ponechaný v tele pri chirurgickom zákroku E 871, následkom čoho došlo k perforácii srdca.

Znalecky posudok vypracovaný patológom však súdu nestačil. Roztočil  sa  nezmyselný kolotoč dokazovania o chybách lekárov.

Ten trvá od roku 1993 dodnes, t. j. 25 rokov!

Nie, nie  je to preklep, ani omyl. Od smrti manžela a začiatku súdneho sporu prešlo naozaj viac ako 25 rokov.

Zostala som sama s dvomi malými deťmi  – a môj postihnutý syn čakal 4 roky, kedy príde ocko z práce.

Pýtate sa, ako som to mohla prežiť a ako sme žili?

Služobnú chalupu som odovzdala deň po pohrebe. Na pohreb mi požičalo poľnohospodárske družstvo. Ako zálohu som im dala televízor, video a satelit. Pôžička bola na 3 mesiace, s úrokmi. Navyše som mala 515 tisíc korún slovenských pôžičku na starší dom, ktorý sme si chceli s manželom opravovať do dôchodku. Boli sme mladí,  – ja som mala 38 a môj muž 43, keď sme dom kúpili. Bol bez vody, bez kúrenia, bez WC, bez elektriny. Učili sme sa pri sviečkach, vecko bolo v šope, prala som v rieke. Keď som vyplatila pôžičku na dom a za pohreb, zostalo mi na mesiac 50 korún na stravu, oblečenie, na mydlo, na prežitie. Ako som prežila? Na pôžičkách, s pomocou mojej mamičky, s pomocou cudzích ľudí a SILOU VÔLE s BOHOM, s vierou v BOHA. Nebolo dôležité, že moje deti nepoznali jogurt a iné potraviny, že nemali bicykel, televízor a to, čo malo byť samozrejmosťou danej doby, napríklad šampón na vlasy, elektriku, nosili nohavice 5 rokov, jednu bundu zimnú som nosila ja a moja 9-rocna dcéra, mala ju pod kolená. Prežili sme, mali sme jeden druhého.

Dodnes majú súdy problém priklepnúť nám výživné, o ktoré som žiadala. Napísala som 20, 30, 40 listov našim politikom!

NIČ!

Ani jedného politika nezaujíma prípad obyčajných ľudí! Za 25 rokov môj prípad súdy na Slovensku nevyriešili! Zákony sa menili, menia – a my nemáme doteraz na nič nárok!.???Nech ten, kto o tomto rozhoduje, sa zamyslí nad tým, aké by to bolo, keby sa niečo také stalo jeho členovi rodiny.

25 rokov čakať na pozitívne vynesenie rozsudku, v tak ľahkom prípade, keď vina bola jasná hneď od prvého dňa smrti –  je to veľmi DLHÁ DOBA v živote človeka!!!

Dnes som jednou nohou v hrobe, štvrťstoročie márne čakám na výživné po mužovi…

Veľmi smutné. Dalo by sa povedať NEUVERITEĽNE!!!!!Moja dcéra má 35 rokov. Môj postihnutý syn má 30 rokov, môj vnuk 17 rokov. Ja som NEMALA MANŽELA, JEHO LÁSKU!!!! Dcérka a syn vyrástli bez OTCA!!! Vnúčik nevie, čo je to DEDKO!!!! EXISTUJÚ ZNALCI, KTORÍ VYČÍSLIA LÁSKU, O KTORÚ SME PRIŠLI.!?????????

Súd potreboval aj znalecký posudok na výpočet renty. Hoci znalkyňu určuje súd, ona má zodpovednosť za svoj znalecký posudok, aj ho obhájila osobne na súde – dnes súd tento posudok spochybňuje!!!

Opísať pár slovami 25 rokov života bez muža s postihnutým synom sa nedá!

Existuje kúsok, aspoň malý kúsok spravodlivosti v tejto spoločnosti?

A nemôžem zabudnúť na jednu vec – že som pri tejto ťažkej životnej situácii získala jednu úžasnú osobu, ktorá mojej rodine pomáha dodnes. Tou bola a je moja advokátka, ktorá zobrala náš prípad bez nároku na odmenu odo mňa. Pomáhala nám ako nikto. Kiežby bolo na svete takých ľudí viac…

Toľko slová pani Anny.

Zhrniem ešte fakty:

Jej nekonečná púť za spravodlivosťou v tomto štáte začala v roku 1994.  Je rok 2019.

Pani Anna má rozsudkom priznané, že žalované dve nemocnice sú zodpovedné za smrť jej manžela.

V čase začatia sporu mal postihnutý syn 5 rokov, dnes má 31, dcéra mala 10 rokov, dnes má 35. Spor je o nároku, ktorý im mal po smrti manžela a otca pomôcť v nepriaznivej sociálnej situácii, do ktorej sa bez vlastného zavinenia, avšak preukázane zavinením žalovaných, dostali. Nároku, ktorý mal umožniť ich slušnejšie živobytie, vzdelanie detí, zdravotnú starostlivosť, uspokojenie ich potrieb v detskom veku, sa však aspoň čiastočne domohli až koncom roka 2016, a úplne ani podnes nie.

Nálezy, že prieťahy, aj príkaz konať bez zbytočných prieťahov vydal opakovane Ústavný súd SR a i Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že sťažovatelia sú obeťami porušenia Dohovoru.

Napriek tomu tento prípad dodnes nie je uzavretý.

Prosím, prosím, povedzte mi niekto, že spravodlivosť existuje, aspoň malý kúsok z nej. Moc to v tejto chvíli potrebujem počuť…

Elena  14.5.2019

P. S.: Ach, áno, tú jej právničku poznám aj ja. Je to aj moja právnička, zastupovala ma v boji za spravodlivosť pre Maroška. Napísala som vám kedysi v blogu, že by som si ako právnika nikdy nezvolila nečestného človeka…