otvorene

Ján Kuciak a Martina Kušnírová – podaktorí toho majú už plné zuby, ako sa o nich píše dookola – aspoň to tak komentujú na sociálnych sieťach. Útočia svojimi vyjadreniami na pani Kušnírovú.

My, matky detí mŕtvych vinou lekárov, jej dobre rozumieme. Jej bolesti, aj jej boju. No áno, nápis Lasciate ogni speranza (Zanechajte všetku nádej) by mal visieť nie nad bránami pekla, ale nad inštitúciami Slovenskej republiky – nad jej súdmi, nad policajnými budovami, nad Úradom vlády…

A tak fúknem dračie plamene, zasa raz…

Ach, tá pani Kušnírová…

Diskusia na fb okolo pani Kušnírovej ma nadránom zachytila. Ja fb už takmer nesledujem, no jedna z mám Otvorenéno listu premiérovi tam reagovala, tak mi to nahodilo. Hrôza – útočili tam mnohí na pani Kušnírovú

• ako by mala doma ticho smútiť, lebo sa to patrí,
• ako si za to Kuciak mohol sám, lebo skrátka pri takej práci to tak chodí,
• koľkí iní zomreli a ich blízki sú ticho, nechodia vykladať po verejnosti…

(Vidíte, som napriek dračím plameňom milá a súcitná, nedala som tu ani jedno z tých mien diskutérov. Prezradím vám, čo som predvčerom povedala mojej homeopatke – že boj nie je moja životná méta, smerujem ku svojmu životnému poslaniu a meč mám odložený v zóne „viem použiť, keď treba“).

Komentovala som aj ja tie diskusné príspevky nekompromisne, či vôbec podaktorí po sebe svoje príspevky čítajú. A naozaj som v jednej chvíli uvažovala, či to sú len obyčajní diskutéri – a nie platení spolupracovníci mafiánskeho chlieva, ktorý celý prípad by rád rýchlo ututlal.

No čo k tomu dodať, diskutéri – ja sa čudujem, že podaktorí radšej staré svetre nepárate miesto vypisovania takýchto sprostostí na facebook – určite by ste tým boli pre svet prínosnejší.

Rozumiem pani Kušnírovej……

Tí, ktorí ste to nezažili, si nedokážete ani predstaviť, aké to je zúfalé bojovať za spravodlivosť na Slovensku. Páchateľ má všetky ľudské práva a tento štát mu ich dokonale ochraňuje, vy ako jeho obeť nie. Presnejšie, prekážate spoločnosti, lebo chcete meniť zaužívaný kolobeh darebáčin a potrestať nejakého z darebákov spravodlivo.  A to sa v tomto štáte nenosí.

My, mamy ktorých deti zomreli vinou lekárov, vieme čo to znamená čakať po celé mesiace či roky na vydanie posudku o pochybení. Koľko kriváctiev sa deje v priebehu vyšetrovania, ako sa vlečú súdne procesy. Je to nekonečný príbeh cesty za spravodlivosťou. Každá sekunda tej cesty je peklom.

Nechápete, kým nezažijete…

Nechápu podaktorí, že je oveľa ťažšie nemlčať, bojovať za zmenu, že do takého konania treba investovať čas i sily. Pani Kušnírovej to určite prináša oveľa viac bolesti, ako keby doma ticho smútila a zatvárala oči pred realitou, „aby opäť normálne žila“.

Poviem vám, po strate blízkeho, ktorému niekto siahol na život  – a najmä po strate vlastného dieťaťa v mladosti, kedy malo život pred sebou – už nikdy, nikdy, nikdy nebudete žiť život „ako predtým“. Buďte radi, milí diskutéri, že to na vlastnej koži nemáte zažité – a dajte už pani Kušnírovej s tými vašimi kecami pokoj.

Ja jej prajem veľa síl a zdravia, aby hovorila o tej špine, ktorá sa v tejto spoločnosti nakopila, ešte hodne dlho.

A bez toho by sa veci zamietli pod koberec.

Vyšetrovanie sa skončilo, zabudnite…

Elena   16.8.2019