otvorene

Ak vykročíme zo šialeného tempa pracovného života do dovolenkova, čas náhle spomalí. Z divoko sa valiacej rieky sa mení na potôčik, a v niektorých okamihoch na medovú kvapku, stekajúcu z lyžičky pomaly, pomaly, pomaly…

Ja si teraz užívam to spomalenie. Prezradím vám, že v mojom dovolenkove som pondelok konečne venovala ozaj dovolenke – vyrazila som do Žiliny, keďže po mojom nedávnom pochvalnom blogu len o primátoroch v diskusii diskutovali. Nikomu z miestnych nenapadlo napísať „Elenka, no keď chceš taký strom, pošleme ti pár semiačok v obálke z neho“. Spravila som preto druhý, poviem rovno že opäť neúspešný, pokus získať z toho stromu vetvičku alebo nejaké semienka. Neviem čo m čo by policajti povedali, keby ma videli márne doťahovať vetvičku z toho stromu, ale radšej to ani vedieť nechcem. Predstavte si, napomenuli ma kvôli kŕmeniu holubov. Brzdila som svoj zmysel pre humor, keď si popýtali občiansky – lebo uplakaným hlasom prednesenej hláške „vy ma chcete zatknúť?“ by snáď nenaleteli a recesiu by odhalili. Dala som „light verziu“ – otázku, či mi pošlú napomenutie. Ani po preslove, že sú holuby horšie ako potkany, som sa neopýtala, či ich to učili v policajnej akadémii. Bolo zjavné, že tomu veria, tak načo sa hrať na reformátora. Za to, že som bola taká milá a krotká, osud ma odmenil akciou v sekáči „všetko po 3,50 eura“. A tak som zo Žiliny nevliekla semienka zo stromu s obrovskými listami, ale tmavozelenú koženú kabelku a sivo-bordový šuštiakový kabátik.

Všetky obchody zaplavili odtiene tmavozelenej a bordovej, sú to módne odtiene tohtoročnej jesene. Presne tú kombináciu farieb – temnú zelenú a bordovú – som si kedysi obliekala veľmi často, pre mňa tvoria dvojicu „farby života“.

Do Červenice som sa však zatiaľ nedostala. V utorok som dovolenkovala v práci. Maľovanie kúpeľne mi zabralo ďalšie dva dni. Dovzdelala som sa v nových protiplesňových farbách a prípravkoch. A pochopila som, že možno chlapi pri maľovaní robia všetko ako treba – používajú škrabky a kadečo ďalšie – no ja si vystačím na oškrabanie kúpeľne s príborovým nožom (fakt!), a vyškriabanie tmelu spomedzi kachličiek zvládnem školskými nožničkami. Pravdou je, že v závere dňa ma už bolela ruka tak, že by som uvítala princa nielen na bielom koni, ale i na krave, ak by stenu v kúpeľni dooškraboval miesto mňa. Ale krízu som prekonala, zvládla som to. Steny som zatmelovala a natrela trikrát. Kachličky ešte čakajú na tmelovanie, lebo som kúpila tmel vo fľaši (ešte šťastie, že volal dcére priateľ pri snahe preraziť fľašu s tmelom a vysvetlil, že k tomu treba pištoľ – čo už, smola – fľašu musím nejako roztĺcť a tmelovať to ručne).

Pravdou je, že moje dovolenkovo bude ešte pokračovať. Budúci týždeň zatiahnem pracovné povinnosti, v piatom sme my mamy Otvoreného listu premiérovi na ministerstve vnútra – a potom snáď vyrazím. Ach, Červenica, čakaj na mňa. Snáď sa dovtedy aj oteplí trochu.

Je krásne dovolenkovo spomaliť. Normálne si musíte aj deň v kalendári pozrieť, koľkého vlastne je. No veď vravím – dovolenkovo je ako med, tečúci pomaly, pomaličky z lyžice a šíri sladkú medovú vôňu…

Elena  19.9.2019