otvorene

Zdravotníci sú jednoducho nepoučiteľní. V otázke ich odmeňovania sa cítia sklamaní ministrom Čislákom a obracajú sa na premiéra. Nerozumiem tomu, prečo si ktokoľvek z nich myslí, že by zákon zostavil „zlý minister“ bez odobrenia svojho šéfa – len tak mírnix-dírnix, lebo mu to napadlo. Návrh aktuálne pripravovaného zákona, s ktorým sú zdravotníci nespokojní, je jednoducho výsledkom celkovej situácie v rezorte i spoločnosti.

Že slovenské zdravotníctvo je v peknej kaši – to poprieť nemožno. Ibaže sa ukazuje, že peňazí oproti iným krajinám do nášho zdravotníctva výrazne menej nepriteká. Tak v čom potom problém spočíva? Ako som už uviedla v názve článku – zlodejov je veľa a peňazí málo. Potrebné financie sa nám v zdravotníctve tratia prostredníctvom rôznych nevýhodných nákupov, zmlúv, služieb, prác a dodávok. Časť politicky nominovaných manažérov je schopná akurát tak raz za pár rokov vhodiť do urny vhodný volebný lístok a pre nemocnicu, ktorú vedú, robia najviac vtedy, keď sú na dovolenke – aspoň nenarobia žiadnu škodu. A samozrejme neodbornosť postupu takéhoto „manažéra“ sa spája s chýbajúcou trestnoprávnou zodpovednosťou za spôsobenú škodu. A tak sa veselo nadeľuje v nimi spravovaných zariadeniach i na osobné príplatky a odmeny, hoci poistné odvody Sociálnej poisťovni niet z čoho platiť.

Súkromné zariadenia sa stávajú dlhodobými dlžníkmi poistných odvodov, no skvelý solidárny systém umožňuje ich zamestnancom dôchodky spokojne čerpať. Tým sa my občania skladáme na fungovanie súkromných firiem v zdravotníctve – je zrejmé, že v takej situácii zdravotníci strácajú reálnu predstavu o fungovaní zdravej ekonomiky súkromného podniku – že môže minúť len toľko, koľko zarobí.

Celkovo vo financovaní zdravotníctva na Slovensku chýba akákoľvek logika a zásluhovosť občanov – kým v bežnej nemocnici človek po desiatkach rokov platenia poistných odvodov skončí na plesnivom matraci, bez klímy a musí si doniesť vlastný úbor, príbor, lieky aj toaletný papier. Zato alkoholici v rámci protialkoholickej liečby môžu pobiehať po komplexe ihrísk (odhadom za nejakých pol milióna eur?) s umelým trávnikom.

A rovnako chýba akákoľvek logika a zásluhovosť v systéme „slovenského zdravotného poistenia“ (ľutujem – v takto nastavenom systéme je to len ďalšia dodatočná daň pre tých zodpovedne žijúcich a pracujúcich).

Namiesto vyhrážok o pristúpení k silnejším akciám (štrajk síce majú zákonom obmedzený, ale čo tam po zákonoch – a hlavne po pacientoch, ktorých by svojim konaním ohrozili, všakže???!) by mali konať zdravotníci účelne. Mali by zostaviť vlastný návrh zmien v zdravotníctve – ktorý by však nemal byť o tom, že chceme zvýšiť platy a zvýšiť platy a zvýšiť platy. Malo by ísť o rad systémových a dlhodobo udržateľných zmien, odborne argumentovaných. Mali by sa týkať kvality služieb pre pacientov – lebo tí by mali byť ústredným bodom zdravotníckeho systému. K nim nepochybne patrí aj riešenie situácie zdravotnej starostlivosti „zadarmo“ – hovoriť konečne v spoločnosti o tom, kto by mal za svoje zaplatené zdravotné odvody dostať koľko zdravotnej starostlivosti.

Je to otázka, na ktorú táto spoločnosť bude skôr či neskôr musieť hľadať i dať jasnú odpoveď. Vo vyspelých krajinách ju majú zodpovedanú napríklad prostredníctvom systému bonusov či malusov – t. j. zvýhodnení či nevýhod pre určitých platcov. Kým teraz sú znevýhodnení v tomto systéme na Slovensku tí, ktorí poctivo pracujú a platia poistné odvody, je nutné zvýhodniť tých zodpovedne pristupujúcich ku svojmu zdraviu a platiacich. Je skrátka potrebné zaviesť do solidárneho systému v zdravotníctve poriadok – akáže je to solidarita, že sa niekto chodí každoročne povaľovať na trojmesačné protialkoholické liečenia, aj dvadsiaty či dvadsiaty siedmy krát – hoci na zdravotných odvodoch nevloží ani cent???! Čím je taký človek motivovaný, aby sa začal správať zodpovednejšie? Veď je pohodlné pravidelne sa rekreovať zadarmo – presnejšie za zdravotné odvody, na ktoré sa mi tí ostatní podkladajú.

Z môjho pohľadu by mohli byť zaujímavé a prínosné rodinné účty s malusmi i bonusmi, takže platitelia by boli motivovaní správať sa efektívne a zodpovedne. Bonus znamená, že človek správajúci sa k svojmu zdraviu zodpovedne, dostáva určitý benefit, odmenu – napríklad dlhšiu dovolenku. Zavedenie malusov by znamenalo, že ľudia k svojmu zdraviu nezodpovední budú platiť vyššie zdravotné odvody, aby si nadplatili zvýšené náklady na svoju liečbu – takýto systém vo vyspelých krajinách funguje, takže sa stačí inšpirovať. A verte – že diskusia o tom ako fajčiar po vyfajčení cigarety robí efektívnejšie ako nefajčiar nemá význam – krajiny, ktoré majú takéto opatrenia zavedené to majú na rozdiel od Slovenska naozaj dobre zrátané, aby sa im to oplatilo.

Pripadá mi, že situácia v slovenskom zdravotníctve nesmeruje k lepšiemu, ale zhoršuje sa dlhodobo rôznymi opatreniami vlády.

Nemýľme sa – neplatiaci nie sú len neplatiči, ale i tí, ktorým vláda pre nízky príjem „odpustila platbu zdravotných odvodov“. Nápad zbaviť vybranú skupinu obyvateľov podľa výšky príjmu povinnosti platiť odvody pokladám za naozaj veľmi, veľmi zlý – tým sa len upevňuje absurdná predstava, že „zdravotníctvo je zadarmo“. Ako si potom ľudia môžu prepájať vlastnú zodpovednosť v zdravotníctve za svoje zdravie s predstavou vlastnej zainteresovanosti na tom, koľko peňazí sa v ňom kde stratí???! Nemusí ich trápiť ani jedno, ani druhé. Žeby práve toto bola motivácia takéhoto nesystémového „oslobodzovania“?

Domnievam sa, že platenie čohokoľvek v spoločnosti musí byť férové – či už ide o dane, alebo aj o odvody. Ak sa tí, ktorí platia v solidárnom systéme, začnú cítiť zneužívaní – „večne len dávajúci“ – tak zákonite budú so solidárnym systémom nespokojní. Práve neférovosť nastavenia solidarity je jednou z príčin, prečo v tejto spoločnosti v súčasnosti pokrivkáva etika a morálka.

A čo sa týka platov zdravotníkov a ich zvyšovania? Nuž, celý precedens vznikol už neúmerne (a diskriminačne – povedzme si to rovno) trojetapovo navýšenými platmi lekárov a teraz požadované zvýšenie platov zdravotníkov podľa ich predstáv by bolo len ďalším (a hlúpym) precedensom.

Ani ja by som na premiérovom mieste do toho nešla. Riskuje síce to, že naštvaní zdravotníci vybehnú niekam s transparentmi, ale – za prvé, nebudú zrejme jediní a za druhé, nič efektívnejšie sestry nespravia. Z doterajšieho priebehu veci je zrejmé, že sestry nemajú žalúdok správať sa v otázke platov tak vydieračsky ako lekári. A tiež, že vonkoncom nemajú odvahu na účinné riešenie veci podaním žiadosti Generálnej prokuratúre, aby preverila ústavnosť platov lekárov.

Sestry by si mali už konečne uvedomiť, že akékoľvek stretávky s premiérom (a je úplne jedno či to bude Fico alebo niekto iný) ani spájanie sa so všetkými zdravotníckymi pracovníkmi nebude efektívne. Na základe vyšetrovania, ktoré sa rozbehlo v SR na základe môjho podnetu voči neštátnym zdravotníckym zariadeniam – dlžníkom poistných odvodov Sociálnej poisťovni, mám písomné vyjadrenia o tom, aký bol dopad zvyšovania trojetapového platov lekárov na tieto zariadenia. Ani v tomto roku by nemali už od októbra na platy, ak nedostanú peniaze navyše – nemocnice sú v situácii, že musia kvôli platom dostať od štátu dodatočné financie na krytie mzdových nárokov za tri mesiace v závere roka.

Úvahe prezidentky Slovenskej komory sestier Ivety Lázorovej, ktorú aktuálne uverejnil časopis Plus 7 dní o porovnávaní náročnosti práce sestry s logopédmi (ktorí majú vyšší koeficient) chýba naozaj zdravé jadro. A je to podľa môjho názoru v spoločnosti cesta do pekla – takto uvažovať. Veď o čo má napríklad sestra ťažšiu prácu ako učiteľ? A o čo ťažšiu prácu majú napríklad poslanci ako my všetci – vonkoncom už nehovoriac o vzdelaní u mnohých, nie???!

A tiež – ak má každá sestra vysoké vzdelanie, potom je namieste si definovať, či v tejto spoločnosti máme jasne nastavené kompetetívne a vzdelávacie hranice. Ak si spraví vysokú školu upratovačka, mala by mať podľa tejto logiky koeficient tiež ako ten logopéd, nie? Jednoducho povedané – je potrebné zvážiť, či je trend vzdelávať všetky sestry vysokoškolsky naozaj namieste. Či namiesto štúdia vysokej školy sestrám netreba radšej v širšej miere kurzy komunikácie, rozvoja empatie, či praktické odborné vzdelávania.

Prečo by mali byť platy lekárov v rozpore s Ústavou?

Generálna prokuratúra dala vo veci platov sestier podnet Ústavnému súdu, pretože dotknutý zákon podľa ich názoru bez legitímneho cieľa a bez vhodnosti prostriedku upravil právo na odmenu za vykonanú prácu stanovením minimálnych mzdových nárokov. Taktiež napadnutý zákon podstatným zvýšením mzdovej úrovne pre sestry a pôrodné asistentky porušuje princíp právneho štátu, pretože je ekonomicky nerealizovateľný, čím sa stávajú práva priznané sestrám iba iluzórnymi. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že napadnutý zákon je v nesúlade s právom na ochranu majetku, pretože nad ústavne únosnú mieru zasahuje do majetkovej sféry poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, teda fyzických osôb a právnických osôb ako zamestnávateľov, ktorí znášajú náklady na celkovú cenu. Okrem toho,  podľa navrhovateľa napadnutý zákon je v nesúlade s princípom rovnosti a nediskriminácie,  pretože zvýhodnil jednu skupinu z celej množiny zdravotníckych pracovníkov. Napokon napadnutý zákon mal byť nesúladný s princípom právneho štátu, pretože podľa názoru navrhovateľa náhle zasiahol do právnych pozícií účastníkov pracovnoprávnych vzťahov.

Takže záver nech si každý súdny čitateľ spraví sám.

E. K. I. Predná Hora, 15.8.2015