Srdca krvou list oblohe píšem
a čas sa mení v striebristý prach,
krajinou ticha zúfalo idem
a hľadám tajne k nebesám prah,
či rebrík možno, chcem stúpať ním kamsi
k belasej výške, do hviezdnych stôp,
objať ťa, synček, pritúliť si ťa,
namiesto teba je tu len hrob.
Krv z písmen v liste oblohou steká,
z nej v mračnách krvavých krvavý dážď
v prívale padá k zemi a krvavá rieka
navôkol vytvára krvavý plášť.
Narieka srdce zranené ticho,
do diaľky nesie sa bezslzný plač,
nech slnko nevyjde nad obzor ráno,
nech nenesie nádej ten falošný hráč.
List krvou písaný posielam, hoci
spomienok príval sem valí sa zas,
zaplaví smútok ma temnotou noci
a túžim zachytiť večnosti hlas.
Píšem ti krvou list k nebeskej diali,
že aj keď srdce za tebou žiali,
púšťam ťa, syn môj, nedávam putá,
láska čo zväzuje je príliš krutá.
Píšem list krvou srdca a nebom ho nesú
oblaky – tí poštári nebeských brán,
dívam sa za nimi do diaľky, kde sú,
vzlieta k nim srdce s kŕdľom divokých vrán.
Času prach sype sa striebristo všade,
a horia sviece, vence sú v rade
na hroboch – je zas všechsvätých čas,
a láska, láska je naveky v nás…
Elena 29.10.2019
Celá debata | RSS tejto debaty