Spomienky sladkobôlne plávajú nám dnes pred očami.
Vynárajú sa v nich tváre tých, ktorých milujeme a ktorí už nie sú s nami. Odišli kamsi ďaleko – nevieme kam. Len spomienky na časy, ktoré sme spoločne prežili, sú ako malé svetielka v našom srdci. Občas zaiskria, vyvolajú nežný úsmev – a potom nás bolesť zo straty núti zadržať dych.
Žijeme bez nich akosi zvláštne neúplne. Kráčame dňami, ranné lúče slnka nám hladia tvár a mesiac nás oknom uspáva tichým šepotom. V korunách stromov šumí vietor, pôda radostne vpíja do seba dážď. Všetko sa zelenie, kvitne, vytvára plody a zhadzuje lístie pod dychom zimy. Kupujeme chlieb, mlieko, ovocie i sirupy, čítame knihy a občas sa ponoríme do vane plnej voňavej peny. Svet plynie zdanlivo všedne.
A predsa sa čosi nevrátilo do správnych koľají, zostalo nedopovedané a nedokonané – ako píše Karvaš v jednej z mojich obľúbených kníh Nedokončená pre detský hlas.
Je znovu čas cintorínov, rozžiarených tisícmi sviečok. Čas vône ihličia z vencov, prinášaných so spomienkou na hroby našich milovaných. Čas, kedy spomíname na všetkých našich blízkych, ktorí zomreli. Každý z nás zažil stratu blízkeho. Mne sa pred očami odvíja film, spojený so starou mamou, starým otcom, krstnou mamou – a Maroškom, mojim jediným synom, ktorý by mal v tomto roku už 20 rokov…
Niektorí z nás nosia sviečky na hroby s mramorovou tabuľou, chodievajú na cintorín každý deň pozhovárať sa so svojimi blízkymi, ktorí zomreli. Iní spomienku spájajú s urnou, v ktorej je popol ich blízkych. Prach si, a v prach sa obrátiš – pripomínajú nám slová z biblie pominuteľnosť všetkého, aj nás samých.
Plamienky sviečok blikajú – a nás spomienky vedú do minulosti – keď bolo všetko tak, ako za starých čias. Dívame sa na našich blízkych prostredníctvom stôp do minulosti. Možno by sme chceli vyjadriť vďačnosť za odkaz, ktorý nám zanechali, aj za to, ako veľmi nás ich prítomnosť ovplyvnila. Možno by sme chceli vyjadriť lásku, ktorá je hrejivým plamienkom, plápolajúcim v našom srdci neustále. Možno by sme chceli vyjadriť úctu k ich osudu, nie my to tu riadime. A možno by sme chceli vyjadriť nádej, že sa s nimi stretneme spoločne opäť, raz…
No slová sú niekedy primálo.
Maroško…
Maroško sedí na gauči s veľkou oranžovou miskou plnou arašidových chrumiek a malou obrázkovou miskou plných kúskov zelených jabĺk. Mandarínky – miloval ich, chodil si pre ne s miskou znovu a znovu a znovu. Woody a Bass, Doba ľadová 1, aj Scooby Doo – pozerali sme ich spolu toľkokrát…
Môjmu synovi…
Spravila som Ti, Maroško, anjelikovské miesto „u partizánov“, a bytosti lesa Ti ho ochraňujú. No Tvoj prach som rozptýlila na miestach, kam si chodieval tak rád. Si slobodný, nie si nikde a zároveň si všade – a ja viem, že tak je to správne, že to je to najviac, čo som mohla pre Teba urobiť, nechať Ťa ísť.
Si v dychu vetra, v trblietaní hviezd, v lístí stromu pri bytovke, aj v slnečnici, ktorá kvitla v lete na našom balkóne. Si v mojich spomienkach, v mojich myšlienkach, v mojom srdci…
Navždy…
Pretože – len láska zostáva.
To je všetko…
Elena 29.10.2019
P. S. Fotografie sú z nášho rodinného albumu.
Celá debata | RSS tejto debaty