Je ráno, a ja Ti píšem báseň…
Dážď už dávno spláchol stopy snehu
zo stromov, trávy, aj z mojej pamäte,
skutočne bol minulý víkend snehobiely?
Krajina šedej hmly sa vinie za oknom
a ja v nej vidím Tvoju tvár.
Obrysy stromov prichádzajúce ráno zostruje,
šedá hmla tancuje úbočím jesenný valčík,
vietor hrá šušťavú pieseň v hrdzavom lístí,
svet spriezračnieva.
Všetci sú priezrační, len ja som zahalený mrakmi – povedal Lao-C´,
a my dvaja sme zahalení modrou v očiach sveta, dodávam spresňujúco,
vzájomne vidíme svoju belobu, sme bieli vtáci s modrým náterom,
každý krok v správnom smere z neho odlupuje – striasame pýchu, egoizmus, strach, nedôveru, ach, koľko sa tej zbytočnej záťaže v nás nakopilo,
zbelene sa kráča ľahko
v ústrety osudu…
Elena 11.11.2019
P.S.: Fotka je moja, pravdaže.
Celá debata | RSS tejto debaty