Ach, nikto nemá napísané na čele, že je vrah. Zato vidno na mnohých ľuďoch jasne, že sú zdravotne postihnutí – a podaktorí ľudia ich na základe toho hodnotia. Budem teraz písať o niečom, čo sa stalo v Česku, ale pokojne sa to mohlo stať aj u nás. A zároveň pokračujem v úvahe z minulého blogu, ako vidíte.
Svetlo v nás…
Niekedy ste určite vo vlaku, autobuse či lietadle sedeli s človekom, ktorého minulosť keby ste poznali, tak by ste do toho dopravného prostriedku s ním asi ani nenastúpili. Ibaže na nikom nevidno, že je vrah, násilník, lupič.
Občas nad tým uvažujem, aká je to škoda, že podstata našej bytosti nesvieti navonok. Aké by to bolo jednoduché – modrú a žltú by mali ľudia láskaví, čestní a zodpovedne sa správajúci, oranžová by vystríhala pred klamármi všetkého druhu, červená by svietila na čele vrahom. Ja viem, je to zjednodušený pohľad – museli by sme mať tých svetielok aspoň trojkombináciu, aby nás to vystihovalo v oblasti láskavosti, zodpovednosti a čestnosti. No áno, to by sa mi páčilo. Dokonca som o takých svetielkach v ľuďoch kedysi napísala aj príbeh (v blogu Slová šepkané vo vetre – Dvojhlas ju aj nájdete – dokonca v špeciálnej verzii, moju poviedku, a potom aj Kikinu, ktorú dcéra napísala ako krásne a vtipné doplnenie tej mojej poviedky – mám rada ten dvojpríbeh).
Teraz vám prezradím, prečo dnes uvažujem o tých svetielkach zasa raz…
Vidno, že ste zdravotne postihnutý, ale nie, že ste vrah…
Ja mám ľudí s postihnutím rada a kopem za nich už dlho. Nepretvarujú sa na nič sa nehrajú. Dokážu sa tešiť z maličkostí, sú nezištní. Či už ich stretávam pracovne, alebo kdekoľvek v živote, rozumieme si. Vidia srdcom, a tak vedia, že môj vzťah k nim je úprimný. Verte, že aj ten ťažko postihnutý a imobilný, zdanlivo nevnímajúci človek to vie, že sa k nemu správate s úctou.
Nepáči sa mi preto vonkoncom správa, ktorú medializovali „u susedov“ v Česku minulý mesiac. Píše sa v tom článku o chránenom domove rodinného typu pre 12 ľudí s postihnutím, ktorý mali vybudovať a obyvatelia Náměští na Hané ho odmietli petíciou, lebo im prekáža fyzický a mentálny handicap tých ľudí
Cítia sa nimi potenciálne ohrození, a pohľad nich pokladajú za odpudzujúci. Podobná situácia nastala v minulom roku aj vo februári vo Svitavkách. Nič na tomto prípade nemení skutočnosť, že sa našla hneď ďalšia lokalita v Boskoviciach, v ktorej obyvatelia ochotne otvorili svoje srdcia a umožnili postaviť tam chránené bývanie pre nich.
Poviem vám, ľudská hlúposť skutočne nemá hranice. A nakoniec neľutujem, že bývanie pre ľudí s postihnutím na tom pôvodnom mieste nevybudujú. S takými spoluobčanmi by sa tam tí ľudia s postihnutím necítili šťastní. A oni si zaslúžia žiť šťastne.
Ak by som si mohla vybrať, miliónnásobne radšej by som mala vedľa seba v susedstve zariadenie pre ľudí s postihnutím, než za suseda doživotne odsúdeného a potom podmienečne prepusteného vraha. Nuž, ale ľudia sme rôzni. Obyvatelia oboch spomenutých lokalít by si podľa mňa zaslúžili, aby im tam nasťahovali nejakého doživotne odsúdeného a následne po desiatkach rokov prepusteného vraha – potom by azda boli spokojní, lebo na výzore mu to nevidno, a tak by na nich nepôsobil odpudzujúco. Možno by im to pomohlo prehodnotiť ich postoje v živote…
Záverom…
No, čo na to dodať? Radšej už nič.
Elena 4.1.2020
Celá debata | RSS tejto debaty