Trblietavé zlatisté lúče slnka presvetľujú belaso-belasú oblohu – a pod nimi sa stelie hustý koberec šedobielej hmly – to sú okamihy, ktoré ma zakaždým chytia za srdce. Sú to silné okamihy tu v horách, možno patria medzi najsilnejšie zo všetkých okamihov pre mňa, ktoré ma k horám viažu.
Inverzia je u nás v horách zasa raz, teda vzhľadom na čas už včera bola – a tak ma prekvapilo hrejivé objatie slnečných lúčov príjemne prehrievajúcich vzduch, keď sme vyrazili s dcérou popoludní nakúpiť do mesta. Na ceste vznikali mláky z topiaceho sa snehu a ľadu, belasá obloha bola takmer bezoblačná. A cestou, kľukatiacou sa z kopcov k mestu sa otvárali výhľady na žiarivo zlatisté lúče slnka – a pod nimi sa stelúci hustý závoj šedobielej hmly – ktorá bola čoraz bližšie a bližšie, až sme sa nakoniec do nej pod kopcom blížiac sa k Muráňu ponorili.
Symbolické mi to pri tejto inverznej slnečno-hmlovej zakaždým pripadá, že z čistoty prírody ide človek do špiny mesta – a vonkoncom tým nemyslím len blato ulíc, skôr symbolickú špinu mestskej anonymity, umožňujúcej podaktorým jeho atrakciám prejaviť v plnej miere špinavosť svojho charakteru. Mesto ľuďom bez morálnych hraníc umožňuje užívať si bez zábran, bez ohľadu na iných – hory nútia človeka myslieť na iných a mať pevnejšie hranice. Mesto umožňuje byť individualistickým a sebeckým, hory sú viac o lojalite a o záväzkoch. V meste pohodlne natiahnete ruku, kým hory vám nič nedarujú len tak – nútia vás plánovať nákupy, vnímať naplno, preverujú charakter. V horách je človek nútený ukázať oveľa viac zo svojej pravej podstaty, načrieť sám do seba a byť pravdivý voči životu i voči sebe. Život v nich dýcha na nás oveľa zreteľnejšie.
Sychravo sa hmla valila ulicami dedín v podhorí a i ulíc mesta, pravdaže. Pretrela všetko do šedo-šedej, deň stratil farby – a bolo ťažké predstaviť si, že tam kdesi v horách skutočne žiari slnko. Býva to tak občas i v živote, že prestaneme veriť v existenciu slnka, kráčajúc sychravou ulicou, presne o tom som v tej chvíli uvažovala. Dieťa ma z filozofovania vytrhlo pravdivým a výstižným vyhlásením o rozdielnosti pozdravov, ktoré sme jedna a druhá cestou k obchoďáku zažívali (vďaka rozdielnosti našich profesií), a rozosmialo ma to – mám moc rada dcérine prenikavé postrehy, jej štýl humoru a osobitý pohľad na svet.
Obchoďákom sa premávala kopa ľudí, chýbala mi tam však atmosféra s piesňami znejúcimi priestorom – no aspoň sme nakupovali rýchlejšie. Vlastne úplne rýchlo, lebo dieťa ironicky skonštatovalo „nekupuj tú mrkvu, nečakáš azda že niekto bude budúci týždeň variť“ – mrkvu som kúpila, aj ďalšie veci, a verím, že variť budú, keďže ja odchádzam v pondelok ráno na výcvik. Niekedy, keď idem do Blavy na výcvik či úradne, nemám z cesty vôbec dobrý pocit. Ten bratislavský veľkomestský ruch, hluk a špina ma neláka. No tento raz budem v podmienkach podobných miestu kde žijem, na okraji lesov. Ešte nikdy som v tej časti Blavy nebola. Tak sa teším viacnásobne
- na lektorku Zdenku Tuškovú, s hlbokou úctou sa od nej učím zakaždým, keď mám príležitosť,
- na samotný výcvik,
- a i na to miesto, kde v Blave budeme. Keďže výcvik každý deň končí až večer, určite sa skorým ránom prejdem krajinou a spoznám to tam trochu.
Budem úprimná, som intuitívec a mám teraz pocit hlbokého predurčenia ísť práve teraz práve tam, neviem zatiaľ prečo. Niekedy si zľahčujem veci humorom – hovorím si preto v tejto chvíli, že to ma inšpiruje kniha, ktorú mám práve rozčítanú. Volá sa Zásahy osudu, no a je o zásahoch osudu, silných predurčenostiach. Tak presne taký pocit teraz mám. Možno ma to posunie viac k môjmu poslaniu, no uvidím. Je to zvláštne, ako sa veci skladajú v živote.
Vracali sme sa z mesta a v jednej chvíli sa cestou do hôr šedošedá hmla roztrhla a deň sfarebnel. Slnko hrialo a žiarilo a všetko bolo zaliate jeho zlatistým svetlom. A možno svet farebnie tým, ako sa dokážeme dostať „nad hranicu hmly“ i v živote, napadlo mi náhle. Spokornievaním a prijímaním poznania – v jednej chvíli niečo nevidíme, a v ďalšej chvíli to vidíme.
Elena 12.1.2020
Celá debata | RSS tejto debaty