otvorene

Nie, nie, nejde tu o propagáciu zariadenia pre dámy ľahkých mravov, poskytujúcich sexuálne služby pre pánov ľahkých mravov. Popíšem dnes o tom, aký bordel vo veľkom prevádzkuje (keďže veci dlhodobo nerieši) Ministerstvo spravodlivosti SR.

Zároveň – ako som sľúbila – vysvetlím dnes môj posun v mene – z pôvodného podpisu E.K.I. sa odvčera podpisujem Elena K. I.  – tento posun je spôsobený práve priebehom konania vo veci zabitia môjho syna Maroška v slovenskom zdravotníctve, ktorý popíšem podrobnejšie.

Keďže včera (23.9.2015) sme mali mať na Okresnom súde v Revúcej ďalšie pojednávanie v prípade môjho dieťaťa, ktoré zomrelo v dôsledku hrubého zanedbania lekárky, popíšem ďalšie aspekty „Bordelu u Boreca“ – toho ako sa správa Slovenská republika voči obetiam pochybení lekárov.

O tom, že sa pojednávanie nekoná, nás informovali mailom len popoludní deň predtým – z dôvodu neodkladných pracovných povinností pána znalca. Na pojednávanie 2.9.2015 pán znalec neprišiel, pretože bol na dovolenke v zahraničí. Na toto pojednávanie neprišiel pre  „neodkladné pracovné povinnosti“. Neviem, či pracovné povinnosti znalca vznikli natoľko náhle – popoludní pred pojednávaním a či boli skutočne také neodkladné. Ja pokladám za neodkladnú záležitosť aj znaleckú výpoveď na súde v prípade zabitia dieťaťa – a pri tejto mojej domnienke sa riadim ustanoveniami zákona o znalcoch, kde sa uvádza okrem iného, že znalec je povinný prednostne riešiť úlohy zadané súdmi a inými orgánmi verejnej moci.

Ďalšie pojednávanie stanovili až takmer o mesiac – 14.10.2015. Pokladám to za hru o čas. Pritom takéto pojednávania sú veľmi veľkou psychickou záťažou pre ľudí, ktorí v dôsledku chyby lekára prišli o dieťa. Už také dva týždne pred pojednávaním sa cítim veľmi zle, pretože ustavične myslím na syna. Vstávam v noci okolo pol druhej až druhej a kým idem pred šiestou do práce, väčšinu času preplačem. Je to veľmi vyčerpávajúce.

Takýto spôsob organizovania znalectva možno nazvať systémovým týraním obetí pochybení lekárov zo strany Slovenskej republiky.

Myslím si, že tento prípad poukazuje na to, aká je situácia so znalcami v rezorte Ministerstva spravodlivosti SR (písala som o tom napríklad v článku DNES 15. – Čo všetko ministerstvo spravodlivosti nepovie či nevie alias Na znaleckú nôtu 1, či v článku DNES 19. – Kto, ak nie vy? alias Niekoľko slov policajtom, prokurátorom, znalcom, sudcom. Práve to ministerstvo mi odmietlo sprístupniť odpoveď na moju otázku, týkajúcu sa odvetvia Súdne lekárstvo za minulý rok ohľadne počtu znaleckých posudkov pripadajúcich na jedného znalca, priemernej,  resp. minimálnej a maximálnej ceny posudku, či času potrebného na vypracovanie jedného posudku. Myslím si, že by ministerstvo malo disponovať takýmito údajmi.

Pri znalectve ide o vysoko špecializovanú a draho platenú znaleckú činnosť, no o systematickom riadení znaleckej činnosti na Slovensku zo strany MS SR nemôže byť ani reči. Veď posúďte sami – nikto neurčuje koľko posudkov môže jeden znalec robiť súbežne, ani ako dlho znalec môže jeden posudok robiť. Znalecká činnosť nespadá pod Zákonník práce a v priebehu mesiaca môže znalec vykázať neobmedzený počet hodín. Ja si myslím, že je potrebné vytvoriť znalecké ústavy, kde bude znalecky zastrešené každé odvetvie a znalci tým budú aj nezávislí. Ak popri znaleckej činnosti znalci majú i profesiu, ktorú vykonávajú, môže nastať situácia, že pre pracovné povinnosti odsúvajú pojednávania a sú tým retraumatizované obete trestných činov, ktorými obete pochybení lekárov nepochybne sú.

O zúfalom – až bezprávnom postavení obetí trestných činov na Slovensku som písala v mojom blogu už viackrát. Upozorňovala som naň opakovane Ministerstvo spravodlivosti SR  (skutočne nerozumiem, prečo to ministerstvo v tomto štáte nepremenujú adekvátnejšie) – doteraz neboli schopní či ochotní spraviť zmenu.

Zrejme nemáte predstavu, ako sa cíti matka syna, ktorého niekto ako 15-ročného náhle zabije. O to viac, že Maroško bol zdravotne postihnutý a tej skutočnosti sme prispôsobovali život rodiny po celé roky. Manžel syna opatroval, veľmi ťažko sme bojovali za to, aby žil a postupnými krôčikmi sme zlepšovali jeho stav. Celý náš dovtedajší život sa tou tragédiou zosypal. My sme nikoho nezabili, ale práve my nesieme následky niečieho darebáctva, kým vinníčka smrti môjho syna chodí po slobode a dokonca (už desiatky rokov v dôchodkovom veku) stále v tej istej nemocnici ďalej pracuje.

Predstavte si, aj ja pracujem – mňa sa sudca nespýta, či mi vyhovuje termín pojednávania a ani by určite nebral ohľad na to, či nemám neodkladné pracovné povinnosti. Oslovuje iba právnikov, či sa termín hodí im. Nie je to žiadne pochybenie sudcu – takto to v slovenskej legislatíve skrátka funguje. Jasné – veď práve preto píšem o bordeli „U Boreca“ a nie o bordeli na súde v Revúcej. Nejde o nejaký jednorazový prehrešok, ale o zlý systém v prístupe zo strany štátu. Kým mnohé vyspelé krajiny majú pre obete dokonca zavedený victim impact statement – napríklad formou výpovedí obetí o dopade trestného činu z jej pohľadu, o jeho všetkých  – aj nepriamych dôsledkoch tohto činu na svoj život – na Slovensku nič také nie je. Dokonca – ako matka zabitého dieťaťa nemôžem tam ani plakať, aby som nerušila priebeh pojednávania.

Možno raz – napriek tomu že tým poruším zákon – uverejním nahrávky (s vymazanými osobnými údajmi svedkov) z priebehu súdneho procesu ohľadne smrti môjho dieťaťa – aj s náležitým komentárom.  

A áno,  raz sa podpíšem úplne celým menom. Keď príde čas.

Elena K. I.    24.9.2015, Predná Hora