otvorene

Rôzne sú cesty, ktoré nás vedú.

Existuje  jedna cesta, ktorou by chceli ísť všetci? Aká je to cesta? A ako tú pravú cestu nájsť? Odpoveď na tieto otázky v dnešnom blogu pohľadáme.

Existuje  jedna cesta, ktorou by chceli ísť všetci?

Kadečo ľudia pokladajú v živote za dôležité – bohatstvo, úspech, lásku, zdravie… Rôznosť predstáv vyvoláva pochybnosti, či naozaj máme vykročiť jedinou cestou všetci.

Myslím, že áno, lebo v podstate hľadáme všetci iba jedno – chceme byť šťastní. Líši sa predstava toho, čo nás šťastím napĺňa a vnesie ho do nášho života, pravdaže. Ale podstata tej cesty je hľadanie šťastia.

Cesta, ktorou by chceli ísť všetci, je cesta ku šťastiu…

Máme o ňom rozličné predstavy, a v určitých chvíľach života si kladieme otázku, kde ho hľadať. Tápeme v smere tej správnej cesty. Chvíľu bežíme za úspechom – až kým zistíme, že to nie je zdroj nášho šťastia. Potom sa pechoríme za bohatstvom, až kým pochopíme, že s ním nie sme šťastní. Ženieme sa za láskou, no keďže si pletieme lásku so zamilovanosťou  vedie nás kade-tade, len nie ku životnému šťastiu. A zdravie samo osebe nás tiež šťastím nenapĺňa.

Aká je to cesta?

Nakoniec pochopíme, že cesta ku šťastiu je cestou ku zmysluplnému životu – s docenením každodennosti, okamihov jej zázračnosti, s pochopením svojho životného poslania. Až tým, že zakopneme a nabijeme si nos a spôsobíme si rany  a jazvy, naozaj pochopíme, že nám na cestu správnym smerom svieti zmúdrievanie. A že keď nás život zráža k zemi, je to len snaha zastaviť nás v nesprávnom smere cesty a odohnať od nás nesprávnych ľudí, ak sme vykročili zlým smerom.  Keď nás tlačí na cestu posiatu kameňmi, vedie nás ku nášmu pravému životnému poslaniu.

A ako tú pravú cestu nájsť?

Veď sa o to po celý čas snažíme, nie?

Je veľa ciest, a volíme nimi naše kroky podľa toho, nakoľko sme už v živote zmúdreli. Tou zlatou a striebornou cestou prichádzame obvykle na nesprávne miesta, predsa to poznáte z rozprávok.  Len hrdina, ktorý mal odvahu vydať sa kamenistou cestou, došiel ku šťastiu a naplneniu života.

Už ako malé deti sme sa s tým oboznamovali, osud nám to správne poznanie podstrčil pod nos. A napriek tomu ako dospelí zmätene blúdime, nevzali sme si poučenie z rozprávok. Aj ľudí si takých zlato-strieborných vyberáme v tých časoch zlatých a strieborných ciest. Ako zmúdrievame, pochopíme že aj hrdina robí chyby občas, no poučí sa z nich. Nepustila by som dnes do svojho života nikoho, kto sa tvári, že v živote nijakú chybu nespravil, ale ani toho, kto sa z nich nepoučí, aby ich neopakoval. Na kamenistej ceste vidíme ľudí inak, srdcom.

Paradoxne, aj podstatu našej životnej cesty nám rozprávky prezrádzajú – najväčším hrdinom sa stávame práve vtedy, keď sa necítime veľkí, ale keď sa zmenšíme. Keď vidíme na ceste, ktorou ideme, ťarchu jablone skláňajúcej sa pod úrodou neobratých jabĺk, námahu starenky vlečúcej raždie na kúrenie, či hladného psíka. Keď sa zastavíme a hovoríme aj s lavičkou cestou.

Ako to napísal Fulgham – všetko čo o živote viem, som sa naučil v materskej škole? V dospelosti nakoniec mnohí postupne začíname chápať, čo sme sa vtedy naučili.

Hej, rozprávky, tie dávne príbehy nášho detstva, nás učia o živote zo všetkého najviac – nabudúce o ich posolstve ešte pouvažujeme…

Elena   4.4.2020

K diskusii: jasné, pravdaže, ďakujem, opravené.