otvorene

Každý z nás ich v živote zažíva, v rôznych oblastiach. Nesieme ich v sebe, niektoré viac a iné menej zhojené.

Hej, v tejto chvíli uvažujem o životných ranách a zraneniach.

Možno by sme boli zaskočení, keby sme porovnali niektoré skúsenosti v živote, ktoré sme zažili – a boli naozaj ťažké, ako násilie, klamstvá, zrada, nevera, ťažká choroba, smrť niekoho blízkeho – a potom by sme hovorili o tom, čo nás v živote najviac zranilo. Spravte to sami pre seba – v tejto chvíli, ešte pred čítaním blog – vybavte si vašu najzraňujúcejšiu, najbolestnejšiu spomienku.

Tak, a teraz čítajte.

Každý v sebe nesieme nejaké zranenia…

Podaktorí tvrdia, vraj nás niečo učia – a asi to aj bude pravda, však?

Učia nás kadečo – hlavne nám pomáhajú utvárať jasnejšie hranice podľa mňa, hranice seba voči sebe aj voči iným.

V jednej chvíli si uvedomíme, že nie tie veľké a ťažké situácie v nás zanechávajú najväčšie rany…

Že tie zlomové životné situácie a skúšky nás ozaj vedú niekam a sú zmysluplné – pomáhajú nám nájsť viac seba samého. Akoby sa vylúpnuť jadrom zo škrupiny. Menia nás obvykle k lepšiemu, stávame sa vďaka nim súcitnejšími voči sebe aj iným, láskavejšími, pokornejšími, získavame viac úcty – jednoducho životne múdrieme. Učia nás dôverovať, aj porozumieť to, komu nemožno veriť. Pomáhajú nám pochopiť, že dôveru človek musí podložiť svojou dôveryhodnosťou, čestným a zodpovedným, ohľaduplným konaním.  A že bezvýhradne môžeme dôverovať Zámeru sveta, Bohu, Osudu, Vesmíru, nazvite si to ako chcete – tomu, čo je vyššie ako my a vedie nás.

A je zvláštne, že ťažké situácie sú dualitné – môžu nás zcitlivieť, spraviť súcitnejšími a mať viac ohľadov voči utrpeniu, ak prijmeme ich poučenie – alebo spraviť nás bezcitnými, hluchými, ak skúšku nezvládneme. Tento mechanizmus funguje vo viacerých oblastiach – napríklad polovica detí závislých rodičov je problémovo pijúca a druhá polovica abstinuje. Zvláštny fenomén, však?

V skutočnosti tie najťažšie zranenia nám spôsobujú malé a nezmyselné udalosti…

Prkotiny, povedali by ste si. Jasné, mám konkrétnu situáciu, ktorá sa mi vynorila v spomienke. Nelebedím si v ukrivdenosti a mám väčšinu zraňujúcich spomienok v stave „stalo sa“, len zopár najviac zraňujúcich mám hlboko potlačených. To sú tie, pri ktorých – ak sa vynoria – nám tečú slzy a cítime silnú bolesť v srdci. A možno preto sa mi dnes vynorila táto moja najťažšia spomienka, aby odišla. Vlastne o nič nejde, hrávali sme ako rodina karty a v jednej situácii mi manžel zakázal s nimi si zahrať. Možno ani nechápete teraz, prečo táto maličkosť by mala byť pre mňa taká zraňujúca – no niekedy práve zdanlivé maličkosti môžu byť takým bolestným úlomkom – ako keď sa vám zadrie do prsta íverček dreva alebo čriepok skla.

Čítala som nadránom detaily o páchateľovi, ktorý v Kanade zavinil smrť 23 ľudí minulý víkend…

Spúšťačom bola údajne hádka s priateľkou podľa médií. No som si istá, že to začalo oveľa skôr – ten chlap behal v uniforme falošného policajta, mal útočnú zbraň, len si to nikto nevšíma  – celé to bolo o situácii, ktorú ja často aj v blogu pomenovávam „kedy vieme, že niekto robí pizzu“?

Zaoberám sa odborne popri inom aj problematikou šialených strelcov, a tí sa menia v dôsledku traumatizácie. Nebýva to veľká vec – ťažká rana osudu – ktorá šialených strelcov premení od základov, ale obvykle každodenné maličkosti – daily hassles. Postupne to vedie ku zmene pohľadu na ľudí, dehumanizácii a osobnostným zmenám, uzavieraniu sa až odpojeniu sa od sveta. Väčšina z nich pri čine zomiera – či už svojou rukou, alebo zásahom policajných zložiek, so svojou smrťou rátajú už akosi automaticky, odpútanosť je tam v tej dobe už výrazná. Detailmi procesu odpútavania vás ďalej nejdem zaťažovať, podstatou toho je, že v ňom pôsobia malé zranenia, malé nepríjemnosti deň za dňom. Áno, každodenné maličkosti, zdanlivo také bezvýznamné situácie, nás môžu naozaj hodne zraniť. To len „pohľad z druhej strany“ je taký, že hľadáme veľké udalosti, ktoré to mohli spustiť, aby to bolo pre nás pochopiteľné a akosi logicky prijateľné.

Druhá šanca na život…

Hej, popri šialenom strelcovi som nadránom čítala aj o gorilách v  Nigérii –  sú ľudia, ktorí ich kynožia bezohľadne pre zisk – a sú ľudia, ktorí ich zachraňujú. Gorily sú môjmu srdcu blízke, sú to múdre a citlivé bytosti, zbieram už dlhšie ich obrázky na pintereste, prezrádzajú veľa o ich duši.

Ak sa vám zdá, že téma goríl v pralese,, ich záchrany, a téma šialených strelcov sú na míle od seba vzdialené, tak nie sú, práve naopak, je tam silná paralela – šialení strelci čistia svet od zla, trestajú ho, podľa svojich predstáv pravdaže. Proč jít sám, když můžeš udělat svět lepší? – to je filozofia, ktorú prezentuje aj jedna pieseň o šialených strelcoch.

Je pravdou, že zlo je všade okolo nás – nevery, klamstvá, zlodejiny, bezohľadnosť. No ničenie zla je ošemetná vec.

Včera ktosi zrazil pri pošte v Hriňovej mačičku, ktoré do pár dní čakala mačiatka…

Na stránke Druhá šanca na život zdieľala nejaká pani jej fotografiu. Neverím, jednoducho neverím, že ak ľahostajne prejdete popri zvierati ktoré potrebuje pomoc, že by ste boli citlivým človekom. A ak zrazíte zviera a zbabelo či bezohľadne ujdete, verím že by ste sa rovnako zbabelo zachovali aj voči ľuďom.

Pravdou je tiež, že niektorí jazdia ako primitívi – rýchlo a bezohľadne, prekračujú rýchlosť, predbiehajú i v dedine prekročením rýchlosti. Keby krk vykrútili sebe a svojim blízkym, nuž by som si povedala „dalo sa to čakať“ – ale často na cudziu bezohľadnosť doplácajú nevinní. Naozaj si cením ľudí, ktorí jazdia dostatočne pomaly, hoci vedia jazdiť dobre. Len nezrelý hlupák sa nezodpovedne rúti a neanticipuje možné následky.

Tento raz na nejakého primitíva doplatila mačka a jej mačiatka, kto to bude nabudúce, Hriňovčania? hovorím smutne. Na tej stránke niektorí rozhorčení milovníci zvierat reagovali nahnevane.

V poslednej dobe ma to posunulo od čistenia zla jeho potieraním ku „aspoň kvapke dobra navyše denne“ – a tak zameriavam radšej pozornosť na tých, ktorí robia dobré veci. A namiesto čítania kadejakých špinavostí a negatív, ktoré sa okolo nás kopia deň za dňom, teším sa úžasným a láskavým nápadom, ktoré okolo nás sú tiež denne.

Nuž, čistenie sveta od zla urobilo v dejinách aspoň toľko zla ako zlo samé, to je fakt.

Varovný z môjho pohľadu – boj dobra a zla je moja veľká téma.

Ak sme vnímaví, aj osudy týraných a vyhodených zvierat nám vháňajú slzy do očí vždy znovu a znovu. Nedokážeme zachrániť celý svet, no nebyť ľahostajný ku utrpeniu zvierat znamená veľa.

Jeden z nápadov, ktoré sa mi moc páčia, sú misky s vodou, ktorú denne dopĺňame. Postavte ich vo svojom okolí pre veveričky, ježkov, vtáčiky. A nielen kdesi na chate, pri lese. Túto aktivitu rozbehli ľudia aj v mestách, na fb Košičania o tom písali. Mohlo by sa to rozbehnúť vo všetkých mestách, mohli by sme scitlivieť tým.

A je fajn vidieť aj to, koľko je medzi nami ľudí, ktorí len tak ľahostajne neprejdú popri trpiacom zvierati, vyhodenom a ticho nariekajúcom, či len vyčerpane ležiacom. Vezmú zvieratko a hľadajú preň pomoc. Zakaždým posielam takému človeku v duchu dobro, balíček energie. Nesnažím sa už zasahovať, likvidovať zlo spájaním s následkami činov.

Vo včerajšom blogu som písala o mojom špecifickom prianí, spojenom s ohňom, ktoré sa mi ešte vracia a tak sa ho snažím pochopiť. Oheň síce zlo transformuje, ale jeho zvyšky sú v popole. Nevieme, kam tie zvyšky zaveje – a zlo tak putuje svetom. Každé slovo špecifického priania je pri práci so silou dôležité, a zrejme potom zlo eliminuje trvale, neumožní mu návrat na svet – tuším aj čím – no ktovie čo to následne spustí.

Každá pravda má svoj čas a dozrieva v nás, kým ju prijmeme a zakorení v nás ako poznanie…

Tichý dialóg sme včera od rána o tom viedli so Zámerom sveta.

Sme niekedy tlačení k tomu, aby sme sa tvárili, že sme sa vzdali hnevu, že sme „dobrí“ – no aký význam má taká pretvárka? Akurát človeku energiu odčerpá – ja nevidím dôvod takto sa hrať na presladené superdokonalé duchovno. Otvorene som priznávala, že hnev vo mne je, aj moje špecifické prianie, hoci ma to nijako netešilo, že také prianie mám. To, čo mi včera ráno Zámer sveta posunul ma ohromilo – cítila som, že som prekročila nejakú významnú hranicu,aj keď som nechápala presne akú a mám k tomu povereniu úctu. No prežívala som i neistotu a vinu, lebo mi pripadalo, že na to nemám dostatočnú zrelosť – tápem a cítim hnev a… Vnímala som láskavý dych Zámeru sveta po celý deň a večer, keď som to nutkavé prianie pomenovala v blogu, som následne prijala a pochopila aj jeho slová „pokojne, už sedíš“ – moje Ego sedí vedľa Duše. Nemám už v tejto chvíli potrebu si to prianie ponechať a zasahovať tým do prúdu diania. Ak ju Zámer sveta chce zastaviť v ubližovaní ďalším ľuďom, bude konať sám.

A pripomínam si, že zlo sa prelína s dobrom, že nemôžu jedno bez druhého existovať, ani byť jedno bez druhého zničené – toto silné poznanie mám hlboko zakotvené ako skúsenosť. Práve hranica medzi nimi vnáša do ľudského života nádej. Nedá sa zničiť zlo bez zničenia dobra, viem.

Elena 3.5.2020