Ten štíhly chlapec s hnedými vlnitými vlasmi, už v necelých pätnástich rokoch odo mňa vyšší viac ako o hlavu. S nádhernými očami farby oblohy, s nenapodobniteľným úsmevom, nežným a krehkým. S obľúbeným plyšákom v ruke, v pletenej veste, na hlave šiltovka. Hojdá sa radostne na detskej hojdačke, stále ho na nej vidím.
Snažím sa spomienky potláčať, ale je to ako chodiť bosými nohami po skle. Zaplavujú ma na každom kroku. V marci prejdú dva roky od smrti môjho dieťaťa, no chýba mi viac a viac, ako keď topiacemu sa dochádza postupne kyslík.
V nedeľu budem mať narodeniny a jediné čo si naozaj prajem, aby bol Maroško so mnou. Dala som si zostrihať vlasy, aby každý videl, že som na smútok za mojim dieťaťom nezabudla.
A osoba, ktorá vzala život môjmu synovi a aj mne ukradla život, aký som chcela žiť, stále nie je potrestaná….
Elena K. I., Predná Hora, 5.2.2016
Celá debata | RSS tejto debaty