otvorene

Nie je ľahké byť anjelom. Najmä keď sa ním stanete náhle.  V jedno slnečné májové sobotňajšie predpoludnie. Len tak, z ničoho nič. Nečakane.

Ako ja.

Vždy som si anjela predstavovala ako jemnú a zároveň silnú bytosť. Ochrancu. Nádherné mladé stvorenie v povievajúcom bielom úbore, alebo aspoň v jemných belasých šatách, siahajúcich až po zem. S dlhými, je jedno či rovnými alebo kučeravými, no každopádne dlhými  a svetlými vlasmi.

Ťažko si predstaviť  obstarožného anjela s krátkymi tmavými vlasmi a okuliarmi, ktorý sedí v kresle a hompáľa nohami, čítajúc včerajšie noviny. Navlečeného v rifliach a sýtožltom tričku z číňaku.  S mätovým keksíkom v ruke, z ktorého si spokojne odhrýza.

Tak ako sa to stalo mne.  Sedela som v rifliach a už spomínanom sýtožltom čínskom tričku, hompáľajúc nohami v ponožkách taktiež čínskej výroby, spokojne si odhrýzajúc z mätového keksíka (aspoň že ten je vyrobený na Slovensku, pre uspokojenie vlastenecky zmýšľajúcich čitateľov).  Ale nie, aj noviny sú slovenské, aj správy v nich. To som vedela s určitosťou, pretože aj keby boli písané po čínsky, nepochybne boli o Slovensku, nikde inde by sa takéto veci stať nemohli.

Sedela som a hompáľala nohami. Zrazu ma prekvapila myšlienka – som anjelom. Keďže drogy neberiem, nepijem dokonca ani len kávu a halucináciami netrpím, ten hlas ma zaskočil. Ja som anjelom. Myšlienka ma zastihla nepripravenú, zaplavili ma pochybnosti. Naozaj anjel?  Práve ja a teraz?  A prečo práve ja a práve teraz?  No preto, lebo, odpovedal mi tichý hlas. Bol veľmi presvedčivý, po chvíli pochybovania som mu uverila.

Si anjel, ty, teraz, bodka.

A práve to ma presvedčilo. Žiadne odôvodňovanie, žiadne vysvetľovanie, žiadne argumentovanie, žiadne presviedčanie. Je to tak, bodka. Uverila som.

Som anjel. Bodka. Bol to úžasný pocit, veľkolepý a pritom taký jasný, samozrejmý. Až som cítila to svetlo, ktoré zo mňa vyžaruje.

Rozhliadla som sa po našej obývačke. Nič sa nezmenilo, skonštatovala som prekvapene. Ja som sa stala anjelom a nič sa nezmenilo. Kvety v črepníkoch, knihy v poličkách, všetko na svojom obvyklom mieste. Dokonca aj oblečenie, ktoré som pred hodinou pozbierala z balkóna, vyžehlila a poskladala  na gauč, aby som ho mohla poodkladať do skríň, týčilo sa tam nedotknuté.  Pocítila som záchvev sklamania.  Kvety zázračne nerozkvitli,  poskladané prádlo sa nepresunulo do skrine.  Strčila som si zvyšok keksíka do úst, omrvina z neho pritom spadla na koberec. Nesmiem ju zabudnúť zdvihnúť, keď vstanem, pomyslela som si.

Mechanicky som si pošúchala čelo. Čo teraz? Som predsa anjelom. Čo budem robiť? Čo mám vlastne robiť ako anjel? Ja neviem, ja naozaj neviem. Keby mi to boli oznámili písomne, vopred. Človek by si premyslel, čo má robiť, poradil by sa s niekým, preštudoval by si niečo. Ale takto? Zrazu?  Z ničoho nič?

Čím začať? Aby som to nejako nezbabrala, keď už som tým anjelom, veď také niečo sa predsa nestane len tak hocikomu.  Zaplavil ma pocit hrdosti na to a za to, no aj obava, neistota, váhanie…

Ja neviem byť anjelom, nikto ma to neučil. Čím začať? Hádam by som si mala obliecť niečo vhodnejšie na anjelskú kariéru, napadlo mi.  Anjelské rúcho, niečo dlhé po zem, pátrala som v šatníku.  Hm, mám tam len maturitný lurexový kostým, sukňa je dlhá po zem, no je tmavofialový. Navyše, od maturity prešlo už hodne rokov a ak by som sa doň zmestila, bol by to väčší zázrak ako náhle rozkvitnutie všetkých kvetov v byte i presunutie sa poskladanej bielizne do skríň. Ha.

Takže z anjelského úboru po zem dlhého som preladila na praktickejšiu požiadavku – niečo biele alebo belasé.  Pátranie bolo úspešné, mám až tri biele pulóvre. Ten jeden, rolák, som hneď vyškrtla, je príliš teplo. Druhý je háčkovaný, pod ten nemám biele tielko.  Teda, mám biele tielko, lenže minule ho manžel strčil do práčky s farebnými detskými tričkami, zostali na ňom červené fľaky. No a videli ste už anjela vo fľakatom tielku? Aj druhý pulóver putoval do skrine.

A čo ten tretí pulóver? No, to je ono. Zodpovedá strihom, rukávy sú jemne rozšírené,  výstrih je mierny, v bielej je vpletená ligotavá niť. Rýchlo som si ho navliekla a šla som na balkón pokochať sa,ako slnko na pulóvri vytvára žiarivé odlesky. Akoby ma presvecovala vnútorná žiara.

Áááách, úžasné.

Mám aj bielu sukňu, aj biele nohavice, lenže takisto z mladších rokov života, nenavlečiem ich. Jaj, nemohla som sa stať anjelom pred desiatimi rokmi? Navliekla som si čiernu úpletovú sukňu, aspoň že je dlhá až po zem.

Tak, čo ďalej?  Vyšla som na balkón, nastavila tvár slnku, hladkajúcemu ma po lícach. Ach, ty šibal slnko, už aj ty vieš, že som anjelom? Vánok mi strapatil krátke vlasy, hm, lenže s tými nič neurobím.  Na  ich umelé predlžovanie nemám, musia dorásť samé, nanajvýš môžem v budúcom týždni kúpiť farbu a preblonďaviť ich. Hm, to nie je márny nápad…

Stála som na balkóne, premietajúc si v hlave praktické aspekty mojej anjelskej existencie,  oblečenie, vlasy a ďalej čo? Čo robí taký anjel?  Lovila som v pamäti. Nerozhoduje o konci sveta? Nie, nie, to robí nejaký archanjel tuším, nejaká vyššia inštancia…  Tak čo potom?  Najradšej by som  pokračovala v čítaní včerajších novín, hompáľajúc nohami a jediac pritom mätový keksík. Ale keksík som  dojedla, noviny dočítala, takže …

Možno by anjel mal niekoho chrániť. Jasné, anjeličku môj strážničku…  Mala by som niekoho chrániť. Iste, lenže koho? Moje deti v prvom rade, jasné, koho iného? Ibaže – môže taký anjel chrániť naraz viac osôb? Viem ja, aké predpisy a usmernenia pre anjelov existujú? Nečítala som nijaké. Hm.

Možno by som mala spievať, vynorila sa mi z pamäte myšlienka o anjelských hlasoch.  Hej, to môžem. Fakt, môžem, lenže čo? Musím nad tým rozumne pouvažovať, to nie je len tak, spievať anjelsky.  Výber piesne je dôležitý. Ako prvé ma, nevedno prečo,  napadlo  „Oj, Dnepro, Dnepro, ty širok, moguč, nad teboj leťat žuravli…“ To určite nie. Pátrala som rýchlo v pamäti ďalej.  „Keby bolo niečo, čo sa ti dá zniesť“… To je úžasná pieseň, ale nehodí sa. Takže ďalej. Malo by to byť niečo anjelsky ladené… „Anjelik môj, kde lietaš“… Nie, nie, ani to sa nehodí…Musím pohľadať inšpiráciu. Prešla som z balkóna do kuchyne a zapla rádio. „Keď sa slnko skloní na Horehroní“  zakvílilo rádio v  tureckom rytme. Nie, to už vôbec nie. Musím popremýšľať v pokoji. Sporák som prepla na šestku, nech sa polievka rýchlo dovarí a ja budem môcť myslieť na veci nepozemské.

Takže čo s tou anjelskou piesňou? Rozumová úvaha sklamala. Ale, koniec koncov, kto už čo rozumné vymyslel rozumovou úvahou?  Zrejme by tá moja anjelská pieseň mala vychádzať zo srdca. Áno, áno, to je ono.  Začnem si hmkať nejakú melódiu a pieseň mi napadne sama. Zatočila som sa v kuchyni, ruky som zdvihla nad hlavou v štýle Isadory Duncanovej,  poskočila som. Pieseň nikde.

Myšlienky mi vírili hlavou, zmocňovala sa ma zlosť. Ako môže niekto odo mňa požadovať, aby som bola anjelom, keď o tom nič neviem? Ako môžu po mne chcieť niečo také? To je dnes svet.

A mňa vôbec nenapadá, ako byť tým anjelom, mali mi k tomu spraviť školenie alebo aspoň poslať nejakú inštrukciu.

„Neviem, ako mám byť anjelom a čo mám robiť, ja to neviem, pošlite mi nejakú informáciu o tom“ zakričala som s nádejou v hlase a s pohľadom upretým ku stropu. „Čím skôr“ dodala som ešte.

Ticho, nič sa nestalo. Nič, naozaj vôbec nič. Teda, niečo predsa hej, začala kypieť prirýchlo varená polievka. Priskočila som ku hrncu,  polievku som odtiahla a pustila som sa čistiť vykypené  usadeniny zo sporáka.

A v tej chvíli sa otvorili dvere na našom byte, manžel sa vracal domov s deťmi z prechádzky.

„To čo je tu za smrad? Čo sa to deje? Mame niečo prihorelo“ počula som ich hlasy.  Rýchlo, rýchlo to dočistím. Rukáv môjho anjelského úboru sa mi pritom namočil do vykypenej polievky.

„Doparoma“ zanadávala som. Zašumelo čosi, zahučalo, a zrazu som nebola anjelom.  Tak skončila moja anjelská kariéra.

P.S.:  Nezabudnite, ak sa stanete anjelom, nevarte polievku prirýchlo.  Alebo aspoň pri jej vykypení namiesto nadávky nahoďte anjelský úsmev.