Založ si blog

Mama píše 9. – Rozhodnutie

Piate dejstvo

Nedeľné predpoludnie. Jana v kuchyni čistí zemiaky, chystá večeru. Klopanie na dvere. Vstáva, ide otvoriť. Prichádza kamarátka Eva.

JANA „Ahoj, Eva, poď dnu.“

EVA „Môžem? Sama si?“

JANA „Hej, ja varím a Jožo šiel trochu von s deťmi, sú na klzisku.“

EVA „To je fajn. Vieš, chcela som s tebou porozprávať osamote.“ Prezúva sa do papúč.

JANA(prekvapene) „Stalo sa niečo?“

EVA(zneistie) „No, ani nie. Ale chcela som sa s tebou rozprávať – no, veď vieš o čom. Keď sme včera poobede telefonovali spolu, trápilo ma to celý večer.“

JANA(vzdychne si) „Hej, aj ja o tom celé dni uvažujem. Poď, pôjdeme do kuchyne.“

Vchádzajú do kuchyne.

JANA „Dáš si kávu?“

EVA „Radšej čaj.“

Jana chystá vodu na čaj. Potom si sadne.

EVA(nesmelo) „Jana, je mi to ľúto, že sa také dačo stalo. Odvčera nad tým rozmýšľam. So mnou sa predsa môžeš o všetkom porozprávať.“

JANA(prikývne hlavou) „Veď hej, viem.“

EVA  (po chvíli rozpačito)„Ako to zvládaš? Ako sa cítiš?“

JANA „Neviem, ja neviem. Zvláštne. Vo mne sa niečo zmenilo včera večer, alebo to bolo dnes ráno? Sama neviem.“

EVA(neisto) „Stalo sa niečo?“

JANA „Dokopy nič. Len sme sa rozprávali – s Jožom, mamou, sestrou, opäť s Jožom a s jeho kamarátom Milanom… Len sme sa rozprávali dookola o tom za tie posledné dva dni. A dnes ráno som sa cítila inak… Tak náhle to prišlo, samo. Ako keď si nasadíš okuliare a zrazu lepšie vidíš. Jasnejšie, zreteľnejšie. Takto vidím teraz celý svoj život.“

EVA  (znepokojene)  „Ako inak? Veď to všetko prejde, bude zasa dobre.“

 Jana mlčky zalieva čaj, kladie šálky na stôl. Vyberá cukor, sadá si späť k stolu.

JANA (pokračuje) „Pozri, snažila som sa doteraz žiť tak… správne, jednoducho tak ako treba. Všetko bolo ako má byť. Skončila som školu, vydala som sa, máme deti, pracujeme, kúpili sme si byt, aj sme ho zariadili, aj na dovolenku s deťmi sme si našetrili každý rok… Síce len tu u nás sme zakaždým dovolenkovali, žiadny Egypt, ani Tunis, ale stačilo, spokojní sme boli. Taký obyčajný, pokojný život. Ráno ideš do práce, cestou z práce nakúpiš, porobíš čo doma treba, uvaríš večeru, spravíš s deťmi úlohy, s mužom si pozriete dajaký film v televízii… Tak ide deň za dňom. A teraz toto… Vravela som si – prečo sa to stalo práve nám? Prečo práve mne…?“ (zakončí tichým hlasom)

EVA(súcitne) „Je to ťažké, čo? Neviem, ako by som sa s tým vyrovnala ja, ani predstaviť si to neviem.“

JANA „No, je to hrozné. Teda, sprvu to bolo hrozné. Bola som akoby v tme, život ma zahnal do kúta. Nemáš sa kam pohnúť a tak sa musíš naozaj pozorne rozhliadnuť okolo seba. Cítila som strach, lebo som si vôbec nedokázala predstaviť, ako veľmi sa tým zmenil môj život. Život nás všetkých. Ale zrazu, hej, tak to prišlo – pochopila som, že ten kút je na niečo dobrý v mojom živote. Jednoducho z kúta vidíš viac, ako keď stojíš kdekoľvek inde. Tak je to.“

EVA(opakuje zamyslene) „…z kúta vidíš viac… dobre si to vystihla. Nikdy mi to nenapadlo, no tak to je.“

JANA(pomaly, prikyvuje si hlavou) „Ani ja som doteraz nad tým vôbec neuvažovala. Šla som životom ako po ceste, takej rovnej a hladkej ceste, pomaly, žila som obyčajne a spokojne… Lenže zrazu sa objavila prekážka a až tá ma prinútila začať o mojej ceste uvažovať. Kam vlastne idem? Aký zmysel má táto moja cesta? Kam sa chcem dostať? Aká je naozaj táto cesta a aká som naozaj ja? Pocítila som náhle vnútornú potrebu naplniť moju skutočnú cestu, mať odvahu ísť ňou a táto potreba presiahla všetko, čo som doteraz pokladala za dôležité. Je pre mňa viac než… neviem Ti to dobre ani vysvetliť…“ (zmĺkne)

EVA(po chvíli ticha) „Ty si chceš to dieťa nechať?“

JANA(bezradne) „Neviem, ja neviem…“ (pokračuje rozhodnejšie)  „Vieš, nie je to len o dieťati.“ (uvažuje, po chvíli dodáva) „Áno, začalo to tým dieťaťom. Ale potom… zasiahlo to všetko, čo som doteraz považovala za rozumné, celú tú moju každodennú bezpečnú existenciu, môj život už nemôže byť taký ako doteraz. A to bez ohľadu na to, či si to dieťa nechám alebo nie. Nenechám už iných rozhodovať o mne a za mňa. Vždy som ustupovala mame a nechala som mamu dirigovať môj život, aby bol pokoj. V manželstve som sa tiež stále prispôsobovala – dobre, kúpime taký nábytok a taký koberec, dobre, pôjdeme na dovolenku tam, dobre, … Čo vlastne dobre…?“

EVA(prekvapene) „A prekážalo Ti to nejako? Nikdy si mi nepovedala, že s tým nie si spokojná.“

JANA(prisviedča) „Jasné, nesťažovala som sa. Nebola som nespokojná. Ale teraz som. Chcem sa rozhodnúť sama a už ma unavuje počúvať všetky tie „rozumné dôvody“, pre ktoré by som mala ísť zajtra vzdať sa svojho postihnutého dieťaťa, alebo si ho nechať.“

EVA(prikyvuje) „A čo na to Jožo?“

JANA „ No…“(vzdychne si) „to nie je jednoduché. Sám nevie, čo chce. Aj sa na to dieťa veľmi tešil, už sme ho akosi včlenili všetci do nášho života… hračku preň kúpili s Jankou …… a aj má strach. Aj ja ho mám…. Kto by sa nebál na našom mieste? Lenže ja som, Eva, pochopila jednu vec, že rozhodnúť sa musím sama. Iba ja. Bez ohľadu na to, čo chce mama a čo chce Jožo a čo chcú všetci okolo mňa. Pretože mňa tá situácia zraní najviac a ja ponesiem zodpovednosť za moje dieťa. Ak sa rozhodnem ísť do nemocnice a zabijem svoje dieťa, potom všetku tú bolesť a vinu ponesiem so sebou celoživotne sama, a nikto mi z nej nemôže ubrať. A ak si ho nechám, Jožo môže kedykoľvek odísť, zavrieť dvere, ale ja tu musím zostať a stáť pri svojom dieťati. Navždy, nech by sa dialo čokoľvek. Nikdy by som ho len tak neopustila, ak mu dám šancu žiť…“

EVA(premáha plač) „Och, Janka, neuvažovala som doteraz nad tým takto…“

JANA „Ani ja. Lenže teraz uvažujem. A cítim jasne tú zmenu. Vieš, keď sa v Tvojom živote niečo mení – skončíš školu, vydáš sa, porodíš dieťa – je to akoby krok dopredu, si vždy trochu iná ako doteraz, meníš sa v niečom. Lenže táto životná situácia je mojim obrovským krokom vpred…… muselo to prísť a celé to má pre mňa veľký význam, teraz to už chápem. Ešte včera som plakala, že prečo sa to stalo práve nám, práve mne… Či sa to stať muselo… Ale teraz viem, že muselo. Bolí to, lenže iba vďaka tejto bolesti som sa dokázala pozrieť na svet a na seba, na môj život, úplne inak ako doteraz.

Všetci sa ma snažia utešiť, každý po svojom poradiť ako ďalej, čo musím spraviť, aby bolo dobre, aby sa to všetko vrátilo späť do starých zabehaných koľají nášho života…. lenže to nejde…….. v mojom svete je obrovská trhlina, narušila všetko čo som doteraz prežívala a poznala, celý môj doterajší bezpečný svet. Moja malá bublina, v ktorej som si spokojne žila, sa rozpadla. Cítim, že tú trhlinu nemožno len tak zaplátať, vyplnilo ju prázdno v mojej duši a ak chcem ísť ďalej, ak chcem prežiť ako človek, musím tejto situácii dať miesto v mojom živote a pochopiť jej význam.“

Zamyslene mieša čaj lyžičkou.

EVA „Jana, aký to má pre teba zmysel?“

JANA „Vieš, Eva, kedysi, keď som mala dvadsať rokov, vtedy bol svet jednoduchší, nekomplikovaný. Neuvažovala som takto o veciach, pretože som nemala toľko skúseností. Všetko to šlo tak samo, hladko, žila som akosi na povrchu.“ (pokračuje uvoľnenejšie) „Áno, doteraz som žila na povrchu a teraz začínam žiť aj v sebe. Môj vlastný život. So všetkými zákrutami, výmoľmi, priehlbinami, prekážkami na ceste… tá cesta začína teraz byť naozaj moja. Cítim sa slobodnejšia. Slobodná.“

(díva sa na Evu, hovorí presvedčivo) „Jednoducho už jasnejšie viem, aká som a aká chcem byť. Teraz oveľa jasnejšie vnímam výzvy, ktoré sú predo mnou. Aj táto situácia… Môžem sa tváriť ako chuderka, ktorej zlý život ublížil, dal kopanec. Alebo to môžem brať ako výzvu, čeliť jej, hľadať konkrétny spôsob ako chcem naložiť so svojim životom. A ja som sa rozhodla pre tú druhú možnosť. Pripadám si ako Šípková Ruženka, ktorá sa zobudila z dlhého spánku. A konečne sa musím rozhodnúť ohľadne môjho dieťaťa, pretože teraz som to ja, iba ja, kto sa naozaj rozhoduje.“

Eva na ňu mlčky pozerá.

JANA„Asi Ti to pripadá zvláštne, čo hovorím. Aj mne, veď som ti to povedala na začiatku. Lenže takto to cítim. Som rada, že táto situácia nastalo, úprimne som tomu rada. Pretože ňou idem dopredu.“

EVA „Pripadá mi to zvláštne, také smutné aj radostné zároveň, to všetko, čo hovoríš.“

JANA „Aj ja to takto cítim, Eva. Som smutná, trápim sa, plakala som a viem, že si ešte aj poplačem kvôli tomu, no tiež som teraz v mojom živote oveľa šťastnejšia ako doteraz. Zvláštne,  však? Musím o tom všetkom ešte popremýšľať.“

EVA „Nemáš veľa času. Ale možno by si sa nemusela rozhodnúť hneď v pondelok … Dokedy môžeš…?“ (nedokončí)

JANA  (odmietavo krúti hlavou) „Nie, to by bolo iba odkladanie rozhodnutia. Zbabelé a slabošské. A ja sa chcem zachovať čestne a úprimne k sebe, k môjmu životu, aj k svojmu nenarodenému dieťaťu…“

EVA „Takže tak alebo onak sa rozhodneš definitívne do zajtra?“

JANA „Áno, rozhodnem. Rada by som si nechala to dieťa, všetci sme sa na malú už tešili, lenže musím si zvážiť aj to, koľko by som mala síl. Či by som dokázala žiť natoľko sebaobetavo, vzdať sa práce a svoj život podriadiť starostlivosti o postihnutú dcéru na dlhé roky, možno aj doživotne. Či mám toľko lásky, súcitu, trpezlivosti a odvahy, aby som pri nej stála v každej situácii. Zatiaľ to neviem, ale dnes si na to musím pravdivo zodpovedať.“

EVA „Jana, nie je to jednoduché rozhodovanie. Neviem, čo by som spravila ja na Tvojom mieste. Neviem veru.“ (odmlčí sa, pozrie na hodinky, vstáva) „Janka, budem musieť ísť, aj ja musím dovariť obed, muž s dcérou sa za chvíľu vrátia od babky. Ak by si potrebovala, zavolaj mi. Kedykoľvek, aj v noci, rozumieš? Kedykoľvek, ak sa budeš potrebovať porozprávať… A ak by si chcela, môžem tam ísť zajtra s Tebou, nech sa rozhodneš akokoľvek……“

Obe vychádzajú do predsiene.

JANA „Ďakujem, Evka. Znamená to pre mňa veľa, že cítim Tvoju podporu. Potrebujem nad tým uvažovať ešte sama. Viem, možno s mojim rozhodnutím nebude súhlasiť nikto iný, vôbec nikto, ale je to môj život a bude to iba moje vlastné rozhodnutie.“

EVA (usmeje sa na Janu) „Ty to zvládneš, dievča. Maj sa.“

Zatvára dvere.

 

 

 

P.S:: Toto je úryvok z mojej divadelnej hry, ktorú som napísala pred 5 rokmi do jednej  súťaže. Milí moji čitatelia, ak vás zaujal, zanechávam vám hru celú na bezplatnom serveri

https://eknizky.sk/rozhodnutie/?no_frame=1

 

 

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 7.3.2016

Dotyk domova 4. – Nemôžeš byť každý deň jednorožcom. ..

17.08.2017

Každý z nás chce byť tak trochu ako jednorožec. Veď každý deň nie, pravdaže. Ale aspoň občas. Môj dnešný blog v predvečer mojich menín - o tom, čo v živote naozaj chcem, aj aká naozaj viac »

001. 5 – Kto ešte nebol ministrom školstva. ..

16.08.2017

Švejka milujem – a v tejto chvíli na neho myslím. Má celú kopu krásnych hlášok, ktoré by sa práve teraz hodili... Pravdaže, dnešný blog o odchode ministra školstva, aj o tom, čo s tým viac »

Nachádzanie 11. – Príbeh. ..

15.08.2017

V čiernej noci zúrila obrovská búrka, dunela tmou, blesky bili ponad hladinu mora a osvetľovali ju v prudkom lejaku matne striebristým svetlom. Akoby nastal koniec sveta, všetko vírilo v temnote. viac »

Miroslav Lajčák

Poradcom Lajčáka v OSN bude ekonóm Jeffrey Sachs

19.08.2017 17:36

Americký ekonóm a profesor prestížnej Kolumbijskej univerzity v New Yorku Jeffrey Sachs bude pôsobiť ako externý poradca predsedu 72. Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov Miroslava Lajčáka.

Počasie zúčastnením počas festivalu prialo.

Tragédia na rakúskom festivale, na ľudí sa zrútil stan. Dvaja mŕtvi a 120 zranených

19.08.2017 16:17

Rakúske úrady v sobotu poobede aktualizovali počet zranených pri tragédii na festivale, na ktorom sa v piatok neskoro večer počas silnej búrky zrútil stan.

neonacisti, berlín

Polícia v Berlíne je v pohotovosti, snaží sa izolovať neonacistov a antifašistov

19.08.2017 14:58

Na pochod Berlínom sa v sobotu vydalo zhruba 500 pravicových extrémistov, a tiež približne 500 odporcov fašizmu.

voľby 2016, Jaroslav Paška

Paška: Smer a Most otvorili nový ideologický konflikt v koalícii

19.08.2017 14:50

Provokatívnym správaním pani ombudsmanka vyvolala vážne pochybnosti o spôsobilosti na výkon tak zodpovednej práce, skonštatoval na Facebooku Paška.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 583
Celková čítanosť: 1062593x
Priemerná čítanosť článkov: 1823x