otvorene

Dnešný článok je mojou filozofickou výpoveďou, aby bolo jasné, za koho a za čo kopem – pragmatici by sa zrejme nudili.              

Môj blog je cesta a preto ho píšem ako príbeh. Kopem v rámci neho nie do niekoho, ale ZA NIEKOHO A ZA NIEČO. Postupne v článkoch uvádzam kto a čo je „v mojom tíme“.

Jednotlivé časti tohto blogu (V MENE SYNA, Spravodlivosť, s.r.o. a ďalšie)  budú vždy v 11 článkoch. Dôvody som objasnila v úvodnom článku Prvý krok je začiatok cesty  – ak sa naň poriadne pozriete, môžete v ňom nájsť odpovede na všetky otázky.

Len sprievodný blog DNES bude obsahovať 11×11 častí.

Články k jednotlivým témam sú v časových odstupoch, pretože si v rámci nich vyžiadavam stanoviská rôznych inštitúcií, a to na Slovensku niekedy trvá. Takže potrebujeme trpezlivosť – ja i vy, ktorí môj blog čítate – ale určite nekončím so žiadnou z tém, ktoré som si zvolila – je to moja cesta –  a určite sa nedám zastaviť.„Cestu nájdem – alebo cestu spravím.“

Keď sa narodil môj syn Maroško, mal postihnutie v dôsledku pôrodnej traumy. Došlo k tomu tým, že po 2,5 – mesačnej hospitalizácii kvôli nízkonasadenej placente ma kvôli začínajúcemu pôrodu v závere 7. mesiaca tehotenstva prevážali do nemocnice v inom okrese, pretože v tej pôvodnej nemali inkubátor. Smutným faktom bolo, že sprevádzajúci lekár, aj keď som ležala s krvácaním a bolesťami už v sanitke, šiel ešte spokojne na obed.

Môj syn ma naučil veľa, pretože k rodinám s postihnutým dieťaťom sa tento štát správa úbožiacky. Pochopila som, že nemôžem žiť tak ako dovtedy, s klapkami na očiach ako mnohí, s postojom „najlepšie byť od všetkého bokom a nestarať sa do ničoho“ a prešla som k filozofii „kto, ak nie ja…“.

Ďakujem, Maroško.

V rámci filozofie Kto, ak nie ja bude kopať za ľudí s postihnutím a za ich rodiny som začala sama za nich kopať – a stretla som niekoľko úžasných a statočných ľudí, ktorí zápasia s vlastným zdravotným postihnutím a pritom „kopú za tento tím“.

Pani Gričová, ste jeden z najstatočnejších ľudí, akých poznám.

O živote ľudí s postihnutím a ich rodín v tejto spoločnosti napíšem v niektorom článku témy Spravodlivosť, s. r. o. viac – tento štát si zasluhuje veľkú hanbu za to, ako pristupuje k ľuďom zodpovedne sa celodenne starajúcim o svoje vážne choré dieťa, partnera či rodiča, tzv. rodinným opatrovateľom.

Kopem aj za „tých slabých“ – lúzerov tejto ponovembrovej spoločnosti

• za dôchodcov, ktorí živoria po desaťročiach poctivej práce odvedenej štátu,
• za viacdetné zodpovedné rodiny, snažiace sa dobre vychovať svoje deti a uživiť ich vlastnou prácou,
• za ľudí vykonávajúcich i odbornú prácu v tomto štáte za žobrácke mzdy – „working poor“,
• za to, aby slušní ľudia v tejto spoločnosti mali dôstojný život
• a za to, aby sme svojim deťom zanechali túto spoločnosť ako dobré a zdravé miesto pre život.

A kopem aj za nás všetkých ako pacientov, za dostupnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Aby bola plne hradená pre ľudí, ktorí trpia vážnou chorobou. Aby sa rodičia detí s postihnutím nemuseli doprosovať cez médiá o  príspevok na potrebnú pomôcku, rehabilitáciu či inú liečbu. Aby chronicky chorí ľudia nemuseli vystávať pred nemocnicami kvôli odborným vyšetreniam u špecialistov už nadránom. Aby ľudia mali v každom regióne dostupných odborníkov a nemuseli za nimi ktoviekam cestovať v situácii svojej choroby.

A zároveň kopem aj za lekárov – aby sa oddelili tí kvalitní od nekvalitných ako zrno od pliev, tí ľudskí a empatickí k pacientom od ryžujúcich biznismanov a neodborných šalabachtrov. Predstavte si, práve v toľko kvôli platbám poplatkov medializovanej popradskej nemocnici v lete minulého roku mi vypísaním potrebnej žiadanky nezištne pomohla neznáma lekárka z neurologického oddelenia, ktorú som náhodne oslovila. Ďakujem, pani doktorka.

Áno, iste, sú aj takí lekári, pre ktorých je na prvom mieste pacient – človek.

A práve tých treba oddeliť od lekárov,  ktorých hlavným cieľom je zostaviť zoznam všetkého, čo by si mali od pacientov vyžiadať ako poplatok namiesto aby pre seba zostavili potrebné štandardy postupov (ktoré podľa v denníku Pravda medializovaného vyhlásenia prezidenta Asociácie nemocníc Slovenska chýbajú už desiatky rokov a ich zavedenie by malo pomôcť, aby lekári dokázali správne diagnostikovať).A tiež je potrebné oddeliť lekárov, ktorí pokladajú závažné poškodenia zdravia svojho pacienta svojim neodborným konaním či dokonca jeho smrť za chybičku, na ktorú majú samozrejmé právo.

A nemal by to byť len môj boj, či boj nás – pacientov za svoje práva. Mali by sa pridať i lekári a sami robiť otvorene poriadok vo vlastných radoch. Je to predsa naše spoločné zdravotníctvo. A je to aj náš spoločný cieľ – pretože ak nebude zdravotníctvo dobré pre pacientov, nebude dobré ani pre lekárov.

Pretože ak budeme chyby bagatelizovať, pacienti stratia dôveru k lekárom. A potom si do svojich čakární môžu dovliecť aj plážové ležadlá a háremové tanečnice, aby ovievali pacientov vejármi, ľudia k nim nebudú chodiť.

Odpovedzte si úprimne na otázku – chceli by ste, aby Vaše dieťa liečil lekár, ktorý preukázateľne svojim neodborným prístupom zavinil smrť nejakého dieťaťa? Zverili by ste svoje dieťa do jeho rúk s dôverou?

Bez dôvery sa nedá spolupracovať. A dôveru možno vybudovať iba pravdivosťou a čestnosťou.

Nie je to ľahké pre lekárov namiesto falošnej solidarity podporiť pacienta a povedať otvorene, že lekár – kolega spravil hrubú chybu. Vyžaduje si to veľkú morálnu silu a odvahu postaviť sa otvorene na stranu obete pochybenia. Takýto krok si každý musí vysporiadať len so svojim vlastným svedomím.

A čomu ja osobne verím, aká je moja životná filozofia?

Na svojej ceste sa stretávame s mnohými a mnohým, čo nám vstupuje do života. A len my sami všetkému, s čím sa stretávame, priraďujeme určitý pocit hodnoty. Viem, že pri svojom putovaní sa zároveň sami postupne stávame súčasťou svojej cesty, vrastáme do nej. A ak niečo hľadáme, tak som presvedčená, že aj nami hľadané nám kráča v ústrety, hľadá nás.

Ak chceme dosiahnuť nejaký cieľ, základnou príčinou nášho neúspechu nie sú vonkajší nepriatelia, ale náš strach. My sami sme svojim najhorším nepriateľom, ak sa mu poddáme. A jediný spôsob, ktorým dokážeme svoj strach prekonať, je čeliť mu – postaviť sa mu tvárou v tvár.

Preto je moje krédo „Cestu nájdem – alebo cestu spravím.“

Rovnako je to aj v situácii, ak chceme otvorene napísať svoj vlastný názor. Ak je to môj názor, potom nemám problém ho napísať pod svojim vlastným menom. Inak to už nie je môj vlastný názor. 

Svoje komentáre pod moje články samozrejme môžete písať pod rôznymi pseudonymami, ak vás baví hrať sa na Alibabu, Winnetoua, ružičku, dutú vŕbu či čokoľvek iné, alebo ak nemáte odvahu písať svoje názory otvorene.  Cením si každý z komentárov. Na niektoré z nich nadväzujem následne v niektorom z ďalších článkov. So mnou ale môžete komunikovať len s vlastným menom, prostredníctvom môjho e-mailu.

Predná Hora, 22.6.2014