otvorene

Cestujem denne do práce skoro ráno a tak som aj dnes krátko po tri štvrte na šesť vykročila z bytu. Vliekla som sa na zastávku unavene, pretože som písala skoro ráno potrebnú korešpondenciu vo veci vyšetrovania smrti môjho syna Maroška, aby som ju mohla ešte dnes poslať.  Autobusová zastávka je pri protialkoholickej liečebni. Kým som čakala na autobus, vynoril sa z parku pacient. Bez akéhokoľvek sprievodu zdravotného personálu. Prešiel popri mne nesúc v rukách kopu dubákov. Zdvihol sa mi žalúdok. To títo ľudia skutočne nemajú žiadne morálne zábrany a pletú si protialkoholickú liečbu s bezplatnou rekreáciou?!!!?

Naozaj ťažko prežívam to, že vidím povaľovanie sa alkoholikov a uvedomujem si, že im to financuje tento štát aj z mojich zdravotných odvodov. Vadí mi to už dlhšiu dobu, pretože mne nezostalo napriek desaťročiam poctivej a odbornej práce na nutný doplatok rehabilitačného pobytu pre môjho postihnutého syna.

Navyše som človek, ktorého trápi, ak vidí, že v lekárni dôchodkyňa nevezme liek s tým, že na ten už teraz nemá či keď v televízii vidí, ako prosia rodiny s postihnutým dieťaťom o pomoc verejnosti – príspevok na liečbu či pomôcku pre ich vážne choré dieťa. Viem, že títo ľudia sú v naozaj neľahkej životnej situácii. Dávala som si preto už pár rokov otázku, týkajúcu sa nespravodlivosti prístupu štátu v otázke deľby zdrojov v zdravotníctve aj v iných oblastiach. Dala som ju predchádzajúcemu ministrovi zdravotníctva Uhliarikovi aj terajšej ministerke, bez efektu.

Po Maroškovej smrti môj manžel napriek takmer 15 rokom celodenného opatrovania nášho postihnutého syna nedostal ani cent podpory a žijeme len môjho platu. To pri 3 dcérach (dve na osemročnom gymnáziu a 1 na VŠ) a zvýšených životných nákladoch (nežijeme v luxusnej vile, ale v trojizbovom plesnivejúcom byte, ibaže tu sa kúri probugasom, takže mesačný poplatok za byt bez elektriny vychádza na 382 eur, k tomu si prirátajte ďalšie náklady na cestu do práce mne a deťom do školy, aj na bývanie a cestu dcére na VŠ). Boli sme nútení dať si odpojiť teplú vodu, ktorá nás tu stojí  vyše 30 eur za kubík, pretože by sme ju jednoducho nedokázali platiť. Za necelý týždeň som už stihla prechladnúť a tak do práce chodím kašľajúc, lenže PN by som si dovoliť nemohla. Veď z čoho by sme žili?

A odo mňa tento štát chce, aby som sa skladala solidárne na nezodpovedný život alkoholikov (skladáme sa v rámci solidárneho systému na ich životné náklady – sociálne dávky či invalidné dôchodky, tiež však namiesto nich samých na životné náklady ich detí aj na dôchodky ich rodičom) a tiež aj na ich „liečbu“.

Liečba jedného alkoholika na Prednej Hore stojí niečo medzi 40 až 45 eurami denne, vynásobte si tú sumu 90 dňami pobytu. Mnoho ľudí musí poctivo celý mesiac pracovať za oveľa menej peňazí, ako štát dáva na takýto ich „pobyt“. Myslím si preto, že namiesto zberu húb by mali svoje úsilie investovať do svojej liečby, aby spoločnosti vynahradili tieto náklady. Zberu húb sa môžu venovať inokedy, keď si zaplatia rekreáciu – potom nech dubáky zbierajú hoci aj o polnoci s baterkou.

Navyše, niekto zaradil protialkoholickú liečbu v tabuľke 3 novelizovaného zákona o zdravotnej starostlivosti medzi tie diagnózy, na ktoré pacient nemusí nič priplatiť. Ja si nemyslím, že je to správne. Vo vyspelých krajinách je zavedený v zdravotníctve systém bonusov a malusov, t. j. určitých výhod pre ľudí k svojmu zdraviu zodpovedne pristupujúcich alebo na druhej strane zvýšených platieb poistných odvodov  pre ľudí svoje zdravie ničiacich. Napodiv, Slovensko ide presne opačným smerom a zvyšuje spoluúčasť tých zodpovedných a poctivo odborne pracujúcich formou platby čoraz  vyšších zdravotných odvodov.

A tak si kladiem otázku – neuvedomujú si tí ľudia, že na ich nezodpovedné „znovuaznovuliečenie sa“ musí niekto zarobiť? Že svojim nepoctivým prístupom berú iným ľuďom z ich základnej životnej úrovne? Alebo sú natoľko morálne otrlí, že im je to jedno kto a ako doplatí na ich nezodpovedný prístup k životu?

P. S. : Áno, určite to bol pacient. Nie, nepotrebujem upozorňovať na porušovania liečebného režimu, to by som tomu musela venovať naozaj hodne času a spravila by som to inak. A nie je to ani závisť – závisť znamená, že chcem byť na miesto dotyčného, po tom rozhodne netúžim. Som nahnevaná, pretože solidárny systém pokladám za zle nastavený a nespravodlivý – som za solidaritu úhradou jedinej liečby alkoholikom. Naozaj nevidím dôvod skladať sa im na 2.,5. či 25. liečbu v poradí – pri zavedení systému bonusov a malusov v zdravotnom poistení by si na to platili sami. 

Inak – uvažovanie „závidia mi“ namiesto „spôsobujem problémy iným ľuďom tým, že sa správam nezodpovedne a to ich hnevá“ je podľa môjho názoru typický znak závislostného myslenia.

Predná Hora 14.7.2014