otvorene

Utorky môžu byť nesmierne zábavné a prekvapivé (ako zistíte z mojich prác). Každý utorok budem publikovať  moje víťazné práce ocenené v niekoľkých ročníkoch literárnej súťaže Dobšinského rozprávkový Gemer.

Toto je prvý z nich.

Týždeň ako každý iný. Aj deň ako každý iný. Až na maličičký háčik. Bol utorok. Utorok s veľkým B.

Čo také sa môže stať v utorok? Môže to byť normálny deň, môže vás vytopiť sused, môže u vás v kuchyni pristáť ufo, spomenie si na vás a  v ten deň vás navštívi odporná tetuška Dorka. Jednoducho stať sa môže všeličo. Nám sa však stalo niečo inšie…

Utorok. Dva týždne pred koncom školského roku, dni plné opakovania a písomiek, ústnych odpovedí a podobných druhov mučenia. Skrátka, utorok s veľkým B.

Začalo sa to všetko pokojne a normálne. Matika – učiteľka chýbala, „buďte potichu, ja sa na vás prídem pozrieť“ motivovala nás učiteľka zo susednej triedy. Slovenčina – diktát. Diktáty sú moja silná stránka. Vždy ich napíšem na jednotku vďaka môjmu ôsmemu zmyslu. Hudobná – na internete sme si hľadali slávnych hudobníkov. Chémia – opakovanie vzorcov. Angličtina – celkom dobrá zábava, nášho učiteľa angličtiny totiž zastupovala učiteľka, ktorá nevie po anglicky ani slovo.

Deň plynul zvyčajným školským tempom.

Kde je tá zvláštna udalosť? Čo je to za kowbojka? Kľud, vydržte, utorok sa predsa ešte neskončil. Takže pokračujem ďalej pekne po poriadku.

Obedňajšia prestávka. Dnešné menu: kurča s  ryžou a čerešňovým kompótom. Super!

Ešte zemepis a hurá domov!!! Všetko nasvedčovalo tomu,  že posledná hodina sa už premelie bez problémov. Opak je však pravdou. Cestou do triedy spomínam, či už mám zemepis na lavici. Mám, určite mám a aj nové učivo dobre viem. Takže pohoda. Vchádzam do triedy. Alebo?!!!

Chytám kľučku a opäť sa pokúsim dvere otvoriť. Márne. Najskôr si pomyslím, že ide o blbý žartík, že ma len tak vymkli. Ale keď sa zvnútra ozve „Kika, zasekli sa dvere a my nemôžeme von, pomôž nám“, je mi do popuku. Požiadam dvoch okoloidúcich šiestakov o pomoc. Ťaháme dvere, ťaháme, ale otvoriť nevieme. Ako v rozprávke o repke, ani oni nič nespravili.

Konečne prišiel z obedu môj spolužiak prezývaný „HCl-ko“, keďže na chémii učiteľke tvrdil, že HCl je kuchynská soľ. V krátkosti mu vysvetlím problém. Neverí mi. Aj on sa pokúša otvoriť dvere. Ja zatiaľ cez dvere nadväzujem spojenie so zvyškom triedy. Sú v nej ešte štyria. Prichádza môj ďalší spolužiak prezývaný „Americká štvorka“ (význam prezývky je tajomstvom triedy). V krátkosti mu vysvetľujeme problém. Pokúša sa aj on otvoriť, ťahá dvere, ťahá, aj do nich kopne – a nič.

ZVONÍ…

Idem naproti učiteľke a hovorím jej, že dnes sa zemepis odkladá a neučí sa, pretože dvere sa zasekli. „Ha-ha-ha, Kristínka, zaseknuté dvere vravíš? No, to je originálna výhovorka,  to ste kto vymysleli? Neboj sa. dnes nám zemepis nič neprekazí, ani zemetrasenie. Len tú mapu pekne odnes do triedy.“

Podáva mi mapu a so smiechom na perách cupká drobnými krôčikmi do triedy. Ja rovnako s úsmevom od ucha k uchu a s víťazoslávnym pohľadom za ňou. Zemetrasenie nie – a veď načo?

Prichádza po chodbe k triede a vidí…

„No choďte do triedy, čo tam stojíte“ volá zďaleka, „zaseknuté dvere sa dnes nekonajú, mládež.“

Samozrejme – príde pred dvere a ešte stále neverí.

„No tak, decká, čo ste to na mňa vymysleli?“

Lomcuje dverami, lomcuje, ale otvoriť nevie.

„No toto! Tie dvere sú fakticky zaseknuté. Poďte, budeme ich ťahať spolu.“

Šiestaci potichu miznú a my ťaháme dvere. Po dvojiciach, po jednom, všetci spolu,… Výsledok je stále rovnaký, dvere sa otriasajú, ale nepopustia.

Po chvíli aj učiteľka pochopila, že dvere nezdoláme.

A tak chystá strategický plán. Plán je takýto:

1.Vyhodia nám tašky z okna

2. Vyhodia nám spolužiakov

3. Zbohom, aj s batohom, vlastne školskou taškou – urýchlený odchod domov

Toto bol učiteľkin plán. Pekný. Lenže – mal ako všetky jej plány, ktoré nám kedy predviedla, jednu slabinu. S tými vyhodenými taškami by to ešte ušlo, ale kto a ako nám z okna vyhodí spolužiakov? Vylezú sami? Veď trieda je na poschodí!!!

„Jáj, na to som zabudla, no to nám dnes ešte chýbalo. A pán riaditeľ tu už nie je“.

Zrazu učiteľka zbadala „inštalatéra“. Nášho spolužiaka „inštalatéra“ (prezývame ho „inštalatér“, pretože opraví takmer všetko). Blížil sa pomalým krokom  po chodbe z obedu (päť minút po zvonení!).

Učiteľka ani okom nemihla a láskavým hlasom ho vyzvala, aby sa pozrel na tie dvere, či by ich nevedel dať do poriadku. Nevedel, lomcovanie na dvere neplatilo, ako sme sa už viacnásobne presvedčili a nemal so sebou nič okrem pomaranča z obedu.

„Tak rýchlo zabehni aspoň pre ekonómku, kým nám neodíde domov“ panikárila učiteľka.

Bože, prečo práve pre ekonómku, nebol by lepší údržbár?

Nie je ťažké si domyslieť, že ekonómka nám neverila a tiež zúfalo šklbala dverami, s podobným výsledkom ako my.

Takže sme nakoniec zavolali aj údržbára. Doniesol si, samozrejme, aj náradie a s frajerským výrazom „na mňa nemáte“ sa pustil do zdolávania neposlušných dverí. Po pár minútach vypáčovania dverí sa mu to podarilo. Dal dole zámok z dverí, a keďže škola nemala  náhradný zámok a ani peniaze na nový zámok, nechal dvere tak. Jasné – tých zvyšných desať minút sme sa neučili.

Neposlušné dvere boli bez zámku až do konca školského roka.

Howgh… fajka zhasla.

A ešte niečo. V ten istý deň, v tej istej škole sa stalo to isté v 5.B, ale o hodinu neskôr. Náhoda alebo utorok s veľkým B?!