otvorene

Rozumiem vášmu smútku, všetci tí, ktorí sa mi na môj mail ozývate so smutnými príbehmi o vašich blízkych, zabitých v slovenskom zdravotníctve v dôsledku pochybení lekárov. Žijem svoj smútok podobne ako vy. Avšak na rozdiel od niektorých, ktorých bolesť zaslepuje a prestali dôverovať lekárom úplne, ja prehlasujem, že sú v radoch lekárov aj ľudia, ktorých si hlboko vážim. Ako odborníkov aj ako ľudí.

Medzi tými, ktorých chcem spomenúť s úctou a vďakou, sú ľudia, ktorí pomáhali môjmu synovi v najťažších chvíľach po narodení či počas života.

Pani doktorka Mošková z neonatologického oddelenia DFN v Banskej Bystrici, bola som úprimne rada, že Maroško mohol vďaka výnimke zdravotnej poisťovne zostať vo Vašej starostlivosti až do odchodu domov z nemocnice. Ďakujem.

Pán doktor Hudec, ambulantný lekár z Revúcej, nezištne ste liečili homeopaticky nášho syna po jeho narodení v situácii, keď sme nemali peniaze na liečbu. Ďakujem.

Pani doktorka Rozsypalová, detská neurologička z Popradu, cením si Vašu ústretovosť a záujem o môjho syna po celý ten čas čo bol vo Vašej starostlivosti. Ďakujem.

Pani doktorka Chmelová, gynekologička z Popradu, stali ste sa mojou lekárkou až po narodení Maroška a nikdy ste ho nevideli, no rovnako nikdy ste sa pri mojich návštevách vo Vašej ambulanciinezabudli opýtať ako sa synovi darí. Ďakujem.

Pán doktor Šulaj, neurochirurg z FN v Banskej Bystrici, Vy ste Maroškovi opakovane zakladali shunt a tým ste mu darovali život. Mimoriadne si Vás vážim. Úprimne Vám ďakujem za všetko, čo ste pre moje dieťa doteraz spravili.

A spolu s vďakou týmto lekárom patrí moje poďakovanie aj bezmennému tímu sestier, bez ktorých by práca ani toho najlepšieho lekára nebola možná. Stretávali sme sa s vami počas rokov Maroškovho života. Nedá sa vás ani vymenovať v jednom článku a mená mnohých z vás si už ani nepamätám. Milé a ústretové, neraz láskavejšie a ochotnejšie ako podaktorí lekári. Za všetky spomeniem teraz jednu z vás – sestrička z pôrodníckeho oddelenia v Rimavskej Sobote, kde sa Maroško pred 15 rokmi narodil, naozaj už neviem Vaše meno, (snáď Erika?) spomínam si len, že ste mali tmavé vlasy, štíhlu postavu a láskavé srdce – cítila som sa hrozne, keď mi dieťa na druhý deň po pôrode odviezli kvôli respirátoru do Banskej Bystrice, Vy ste mi vtedy vrátili nádej. Ďakujem.

Práve vtedy v júli 1999 v nemocnici v Rimavskej Sobote – kde som sa pri narodení syna ocitla náhle, vzdialená od rodiny a neovládajúca maďarčinu – som si možno po prvý raz v živote úplne jasne uvedomila, že nie je podstatné, ak má nemocnica obdraté steny či staré okná, je oveľa dôležitejšie, ak jej personál tvoria slušní a láskaví ľudia. Naozaj neviem, či si dodnes uchovali lekári tejto nemocnice zvyk, že v závere svojej služby prešli izby pacientov a prehodili s nimi pár milých slov, ale veľmi si prajem, aby to tak bolo.

Áno sú takí lekári a zdravotné sestry, na ktorých spomínam s úctou. Odborníci, aj čestní a láskaví ľudia. A určite sú v radoch zdravotníkov aj mnohí ďalší slušní lekári a sestry, ktorých nepoznám, neprišla som s nimi nikdy do kontaktu. Práve vy všetci – a ja si myslím, že je vás aj na Slovensku naozaj dosť – by ste mali sami začať otvorene robiť poriadok v radoch zdravotníkov. Mať ľudskú odvahu hovoriť otvorene o pochybeniach kolegov namiesto falošnej solidarity, inak bude zlých a tragických skúseností u pacientov len pribúdať.

Je treba oddeliť zrno od pliev.

Pretože sú medzi vami i účtovači čiernych duší a falošných výkonov, šmelinári, ryžovači, závisláci, fušeri. Ľudia robiaci hrubé a zásadné chyby, na ktoré doplácajú životom ich pacienti. Ľudia neschopní priznať otvorene svoju chybu, ospravedlniť sa za ňu a niesť za ňu zodpovednosť. O tom viac nabudúce.

 P.S.: Dnes som dostala konečne do ruky úplnú pitevnú správu, je z nej zrejmý vinník smrti môjho dieťaťa.

Predná Hora, 7.8.2014