otvorene

Akákoľvek strana zaháji formálnu implementáciu článku 4 žiadosťou o schôdzu. Tá sa koná v zásade veľmi rýchlo vďaka prítomnosti stálych delegácií v Bruseli.

Doc. JUDr. Marián Giba, PhD. a odborníci na ústavné právo nehodnotia vojenskú logistiku, ale záväznosť zmluvy pre orgány SR. Ich výklad je nasledovný:

• Článok 7 ods. 5 Ústavy SR: Slovenská republika v ňom jasne ukotvila, že medzinárodné zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, ktoré boli riadne ratifikované (čo zmluva o NATO v roku 2004 bola), majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
• Záver ústavných právnikov: Slovenská republika sa zmluvou ako celkom (vrátane Článku 5) právne riadiť musí, pretože je nadradená našim bežným domácim zákonom. Slovenský parlament alebo vláda nemôžu prijať zákon, ktorý by záväzky z Článku 5 jednoducho ignoroval, nakoľek by išlo o porušenie ústavného poriadku SR.

Prof. Miroslav Slašťan a doc. Peter Lysina analyzujú text Washingtonskej zmluvy cez optiku medzinárodného zmluvného práva (najmä zásadu pacta sunt servanda – zmluvy sa musia dodržiavať). Ich odborný výklad k Článku 5 hovorí:

• Imperatív povinnosti konať: Títo experti vo svojich publikáciách (ako je Medzinárodné právo verejné) vysvetľujú, že hoci zmluva necháva štátom flexibilitu v tom, akú formu pomoci zvolia („akú považuje za nutnú“), samotný záväzok pomôcť napadnutému spojencovi je právne povinný.
• Zámerná flexibilita, nie neplatnosť: Právny výklad hovorí, že slovo „vrátane použitia ozbrojenej sily“ neznamená, že Článok 5 je nezáväzný. Naopak, formulácia bola zvolená zámerne, aby umožnila štátom reagovať adekvátne (napr. ak je napadnutý štát na druhom konci sveta, pomoc menšieho štátu môže spočívať v logistike či kybernetickej ochrane, pričom veľmoci zasiahnu vojensky). Sloboda voľby prostriedkov neznižuje právnu povinnosť konať.

V článku 5, ktorý tí právni experti označujú ako tiež právne záväzný,  je pomoc nie právne vynútiteľná a jej rozsah závisí od uváženia konkrétnej členskej krajiny, navyše aby tento článok 5 spustil  spoločnú vojenskú operáciu, musí súhlasiť 100 % členov. Mimochodom, formuláciu  o tom, že každá krajina podnikne takú akciu a pomoc akú uzná za vhodnú tam vložili na žiadosť USA pri schvaľovaní tej zmluvy.

Formálne novelu v parlamente predkladala skupina poslancov vládnej koalície Mikuláša Dzurindu (najmä za strany SOP a SDĽ, ktorých boli obaja právnici  – navrhovatelia vtedy poslancami). Autori chceli odstrániť starý model, podľa ktorého mali v SR prednosť iba zmluvy o ľudských právach. Do Článku 7 ods. 5 preto zámerne napísali tri nové kategórie zmlúv, ktoré sú nadradené slovenským zákonom: zmluvy o ľudských právach, zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti (sem spadá kolektívna bezpečnosť a Washingtonská zmluva). Pripomeňme si ešte, že prednosť tých medzinárodných zmluv zakotvili do Ústavy SR cez „veľkú novelu Ústavy SR v roku 2001. Takže v roku 2001 Slovensko prijalo tento nový text ústavy (vymyslený Kresákom a Oroszom), čím si vopred vytvorilo „právne koľajnice“ a jasne zadefinovalo, že akékoľvek budúce medzinárodné zmluvy tohto typu budú mať prednosť pred našimi zákonmi. V roku 2004 Slovensko do týchto pripravených koľajníc reálne vstúpilo – ratifikovalo zmluvu s NATO.

 

Uveďme si preto jasne – článok 1 Zmluvy je jediný právne vymožiteľný záväzok  Zmluvy.  A viete čo hovorí článok 1?  Zaväzuje štáty riešiť spory mierovo a zdržať sa hrozieb alebo použitia sily.

Neviem, prečo Fico nepovie občanom, že článok 5 je síce súčasťou tej zmluvy s NATO, no len my určujeme ako pomôžeme inej krajine v prípade napadnutia, pretože článok 5 (princíp kolektívnej obrany) Zmluvy neobsahuje automatickú povinnosť vyslať vojakov do vojny. Uvádza doslovne, že členská krajina podnikne „takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily“.