otvorene

Existujú dva základné druhy chudoby – materiálna a duchovná. Tej materiálnej venujem pozornosť dlhodobejšie a aj jej jednou z mojich odborných publikačných tém. Dnes sa budem venovať tej druhej chudobe – duchovnej. Odpovieme si v nej na otázku koľko je na Slovensku primitívov.

Keď som čítala pred časom príbeh rodiny Šimona Bucha – chlapca, ktorý študoval na gymnáziu a šťastne žil so svojou rodinou, až kým sa nedostal do rúk lekárov v rámci nenáročného operačného zákroku – úprimne som s nimi súcitila. Možno preto, že viem, koľko obetí si na Slovensku od blízkych vyžaduje život s dieťaťom, ktoré má nejaké zdravotné ťažkosti či postihnutie. Ide o nenapraviteľné a mimoriadne závažné následky. Mnohí z vás, ktorí máte chorého niekoho blízkeho či ho sami opatrujete, teraz viete veľmi dobre o čom hovorím.

Kým v mnohých vyspelých krajinách je kvalitný systém pomoci takýmto rodinám v rôznych oblastiach ich života, na Slovensku sú odkázaní hlavne na svojpomoc a biedu. Štát, ktorý dokáže dať denne aj vyše 80 eur  na pobyt jedného kriminálnika vo väzení (a to nerátame jeho ďalšie životné náklady, na ktoré sa tiež skladáme  – zdravotná starostlivosť, budúci dôchodok aj investovanie do jeho rodiny doma, ktorej sa skladáme na živobytie namiesto dotyčného), podobne štedro podporuje nelimitované pobyty závislých – je to takmer 45 eur denne na liečbu alkoholika. Pritom ten istý štát dáva človeku opatrujúcemu celodenne svojho vážne chorého blízkeho človeka (dieťa, partnera, rodiča) maximálne 270 eur mesačne – obvykle je to podstatne menej, však, opatrovatelia?!?! Dôverne poznám túto situáciu. Na skutočnosť, že táto spoločnosť sa správa k ľuďom s postihnutím a ich rodinám nespravodlivo a hanebne, sa snažím v rámci Charty 2012 poukazovať už dlhšiu dobu.

Preto keď som sa po čase dočítala, že rodina dosiahla finančné odškodnenie, potešilo ma to a úprimne som im ho priala s tým, že by si zaslúžili sumu ďaleko vyššiu. Uvedomujem si, koľko ľudskej bolesti, trápenia a zmarených snov je za tým všetkým a čomu všetkému musia čeliť. Zhrozila som sa, keď som neskôr našla článok, v ktorom sa Šimonova mama posťažovala ako musí čeliť závistlivým rečiam o „obohatení sa“. To v jej okolí musí žiť nejaký primitív, pomyslela som si.

A predstavte si, včera som sa dozvedela, ako sa chceme obohatiť na smrti syna my. Pani X. Y. (zatiaľ ju ponechajme ako X. Y.) to vykladala v istej pekárni v Revúcej. Takže, pani Buchová, na Slovensku žijú minimálne dvaja primitívi – predpokladám, že dotyčná pani z Revúcej by to tam k vám obehať nestíhala. Viem že Vás to nepoteší, aj mne je z toho smutno. Teší ma jedine to, že také niečo ako je tá pani nemám vo svojej rodine, je to určite horšia nádielka osudu ako dieťa s postihnutím.

Smutné na veci je, že my pritom po takmer pol roku ešte stále čakáme na spravodlivosť, pretože sa vlečie aj šetrenie Úradu pre dohľad aj policajné vyšetrovanie a t. č. vyčkávame na ďalší znalecký posudok, ktorý potvrdí veci dávno známe. Žijeme deň za dňom s bolesťou. Aké asi budú naše Vianoce?

Prestávam mať dôveru, že táto spoločnosť je schopná a ochotná potrestať vinníkov. A kvôli prieťahom v konaní zažívam chvíle takého silného hnevu, že v tej chvíli by som najradšej zobrala spravodlivosť do vlastných rúk a potrestala vinníkov tej situácie sama.

Vážne môže v takejto situácii niekomu so zdravým rozumom napadnúť, že doma sedíme a tešíme sa ako sa obohatíme vďaka smrti nášho syna? Ja nemyslím na obohatenie – ani v rámci finančného odškodnenia, ktoré budeme požadovať – ale na trest, pretože ja svoje dieťa nepredávam.

Takže, pani X. Y. z Revúcej – mala som silné pokušenie napísať tu Vaše meno – zastavte sa za mnou osobne – rada Vám vysvetlím ako môžete rovnako finančne ťažiť aj Vy. Úplne postačí, ak si dáte zabiť dieťa v revúckej nemocnici a môžete sa veselo obohacovať. Dokonca som ochotná sa s Vami dohodnúť – mne nech vráti nemocnica moje dieťa živé, rada sa vzdám akýchkoľvek peňazí –  a Vy pokojne ryžujte sama.

Elena Ištvánová

P. S.: Čo dodať? Ako to po prečítaní článku výstižne zhodnotila moja dcéra Kika – sú dva druhy ľudí: tým jedným by mal Boh zhodiť auto priamo z neba, tým druhým by ho mal zhodiť tiež – priamo na hlavu.

Predná Hora, 12.9.2014