otvorene

Viete si predstaviť, čo to znamená stať sa obeťou pochybenia lekárov – trestného činu a v dôsledku toho sa náhle ocitnúť v katastrofickej situácii, ktorú ste vy nijako nezavinili vy, ale niekto iný? Dokážete sa vžiť do postavenia obete, ako by ste sa cítili? Taká situácia má jasného páchateľa, no celoživotne postihuje práve vás – obeť, a nie jeho.
Dnes si pohovoríme o tom, že na Slovensku je to tak…

Prežiť smrť vlastného dieťaťa je mimoriadne zraňujúca skúsenosť, najmä ak jeho smrť niekto spôsobí. Napriek tomu tento štát neposkytuje obetiam pochybení lekárov účinnú pomoc a podporu. V mnohých krajinách existujú inštitúcie, ktoré obetiam poskytujú pomoc všetkého druhu – od odbornej psychologickej, cez právnu, až po sociálnu. Slovenská republika páchateľovi trestného činu poskytne bezplatne právnika, berie mimoriadny ohľad na jeho ľudské práva.
A tak sa pýtam, prečo to všetko upiera tento štát mne ako obeti?

Nemocnica, v ktorej zavinila lekárka smrť môjho dieťaťa, vo svojom stanovisku, ktoré je mediálne prístupné (www.pluska.sk/krimi/domace-krimi/revucka-nemocnica-pripade-smrti-maroska-14-je-nam-ho-lotu.html?forward=sk)
hodnotila kvalitu života môjho syna namiesto kvality nimi poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Slušného ospravedlnenia sme sa doteraz nedočkali.
Mimochodom – toto stanovisko budem podrobne analyzovať v niektorom z budúcich blogov – pretože je nepravdivé, môjho syna viezli do Banskej Bystrice už v stave, kedy mu v dôsledku neposkytnutia potrebnej zdravotnej starostlivosti odumrel mozog.
A tak sa pýtam, prečo tento štát nevytvorí pre nemocnice a jej manažérov aspoň metodiky postupu, ako majú správne postupovať a komunikovať v takýchto prípadoch, ak už sami nemajú dostatok sociálnej inteligencie a odborných kompetencií na adekvátne zvládanie tejto situácie?

Páchateľ má v rámci vyšetrovania prípadu právo stretnúť sa so znalcom a hovoriť s ním v rámci vyšetrovania, ale obeť nie. Páchateľ sa vraj má právo účinne brániť.

A tak sa pýtam, prečo ho upiera tento štát mne ako obeti?

Termíny uzavierania spisu stanovuje vyšetrovateľ voči obetiam bez akéhokoľvek ohľadu. V našom prípade ho určil na 23.12.2014 popoludní o 15,30. Zdá sa vám takéto stanovenie termínu neuveriteľná a neľudské? Žiaľ, je to skutočnosť.
A tak sa pýtam, prečo štát umožňuje nebrať ohľad na „citlivé termíny“, retraumatizovať obete takýmto úradným postupom?

Napriek nášmu nesúhlasu s uzavretím spisu – žiadala som dovyšetrovať konkrétne veci, o ktorých následne aj prokurátor v odpovedi na môj list uviedol, že niektoré z nich navrhne doriešiť počas súdneho pojednávania (t. j. pokladá ich rovnako ako ja za opodstatnené). Ak nie je vec riadne vyšetrená v prípravnom konaní, jej súdne riešenie sa preťahuje.
A tak sa pýtam, prečo štát umožňuje nebrať požiadavku obete na riadne dovyšetrovanie činu?

Prežiť smrť vlastného dieťaťa je neskutočne traumatizujúca situácia. Napriek tomu sú obete pochybení lekárov v takýchto situáciách vystavení dlhoročnej retraumatizácii, bezohľadnosti zo strany páchateľov i súdov – v konaniach sú rôzne prieťahy a vlečú sa po celé roky (sedem, osem, i viac ako desať rokov!).
A tak sa pýtam, prečo štát účinne nechráni obete trestných činov a umožňuje takúto ich dlhodobú retraumatizáciu?

Pri prvom pojednávaní napriek môjmu nesúhlasu sudca ponechal v miestnosti dvoch „divákov“ – úplne cudzích ľudí. Pani Renáte, matke malého Miška, rovnako obete pochybenia lekárov, ktorá sa ťahá o spravodlivosť už vyše 7 rokov, dokonca prišlo na pojednávanie 40 „divákov“ – lekárov, ktorí tlieskali oslobodzujúcemu rozsudku lekárky (pôvodne už dokonca odsúdenej do väzby ako prvej na Slovensku!) v súdnej sieni. Dokážete si predstaviť, ako sa cítila v tej chvíli pani Renáta, matka malého Miška?
A tak sa pýtam, prečo štát účinne nechráni nás, obete trestných činov, pred takýmito „divákmi“ a s tým spojenou retraumatizáciou?

V rámci súdneho riešenia prípadu pri prvom pojednávaní mohli spokojne v miestnosti po celý čas sedieť dvaja úplne cudzí a nezainteresovaní ľudia. Mňa a môjho manžela ako obete jej činu – zabitia nášho syna – však sudca poslal pri výpovedi páchateľky vo veci vonku z miestnosti.
A tak sa pýtam, prečo to upiera tento štát mne ako obeti právo počuť v rámci súdneho pojednávania to, čo páchateľka vypovedá, keď to môžu počuť úplne cudzí „diváci“?

Na moju rodinu mala skutočnosť, že lekárka zabila nášho syna, obrovský traumatizujúci dopad. Zlomilo nás to psychicky, no prišli sme i o dovtedajší život. Manžel, ktorý syna opatroval, zostal bez práce a akéhokoľvek príjmu, pretože podľa tohto štátu máme vyžiť iba z môjho platu s tromi študujúcimi dcérami. Museli sme si odpojiť teplú vodu, pretože sme všetky tie náklady nedokázali platiť. A ja ako živiteľka rodiny som sa ocitla v situácii, že som nemohla zostať na PN, pretože by sme nemali ani na to najzákladnejšie. Zato páchateľka napriek Úradom pre dohľad potvrdenému pochybeniu spokojne ďalej pracovala. Dokonca aj v situácii, že vyšetrovateľ na základe troch znaleckých posudkov potvrdil jej vinu a prokurátor ju obžaloval, t. j. už ako obvinená, spokojne ďalej „zarezáva v práci“ akoby nič nespravila. Jej vyhovuje ťahať čas, predlžovať doriešenie veci.
A tak sa pýtam, prečo tento štát neodstaví od výkonu profesie lekára, ktorého Úrad pre dohľad pochybenie potvrdí, respektíve je obvinený prokurátorom – potom by sa určite neťahali súdne pojednávania takým tempom, akým sa teraz ťahajú, pretože by boli obe strany motivované ho urýchliť?

Napriek tomu, že situácia zabitia môjho dieťaťa sa bytostne týka práve mňa a mojej rodiny, sudca na prvom pojednávaní zisťoval iba, či sa dátum ďalšieho pojednávania hodí obhajcovi a páchateľke, ako aj prokurátorovi, my ako obete sa musíme prispôsobiť určeným termínom, ak vôbec chceme byť prítomní pri súdnom pojednávaní o prípade zabitia nášho syna.
A tak sa pýtam, prečo tento štát obete trestného činu – pochybenia lekára – stavia len do úlohy akýchsi štatistov a neberie na ne ohľad?

Samosudca v trestnom rozkaze pre lekárku navrhol trest 2 a pol roka s podmienečným odkladom na 4 a pol roka, aj zákaz činnosti by som pokladala za výsmech spravodlivosti, smrti môjho syna i utrpenia mojej rodiny. Zavinila smrť dieťaťa, navyše dieťaťa s postihnutím – no to údajne nezohráva úlohu, pretože pacient ako pacient – s tým teda vôbec nesúhlasím. Dieťa a človek s postihnutím sa nedokážu natoľko účinne brániť (ozvať, pomenovať problém) ani v situácii pacienta v nemocnici a mala by im byť venovaná zvýšená pozornosť. Môj syn zomieral bolestným spôsobom.
Navyše – ako uvádza samosudca – lekárka spôsobila smrť nášho syna závažnejším spôsobom konania. Ja požadujem spravodlivý trest pre páchateľku od spoločnosti.
A tak sa pýtam, prečo pri nedbanlivostnom trestnom čine s následkom usmrtenia tento štát neberie do úvahy skutočnosť, že ide o dieťaťa a navyše o človeka s postihnutím?

Kde ste, všetci tí ľudsko-právni odborníci, ktorých je v Slovenskej republike ako maku??! Kedy konečne začnete namiesto práv páchateľov hájiť ľudské práva nás, obetí trestných činov – pochybení lekárov???! Kedy sa začnete konečne zaujímať aj o naše práva, ktoré sú dlhodobo porušované tu na Slovensku???!

A kde ste všetci odborníci v justícii, advokácii a oblasti vyšetrovania trestných činov? Zobuďte sa už konečne, tento systém ochrany práv páchateľov je chorý a nespravodlivý. Obete sú tie, ktorým bolo ublížené a nie páchatelia trestných činov. Práva obetí by mali mať prioritu oproti právam páchateľov, pretože nie ony tú situáciu zavinili. Lenže v tomto štáte práve a len ony nesú jej následky.

Aká je filozofia spoločnosti, ktorá svojim občanom predkladá takéto priority? Čo chce svojich občanov naučiť – ako je potrebné sa citlivo správať k vrahom a všestranne chrániť ich práva, ale k obetiam ich činov byť bezohľadný?! Že na Slovensku sa skrátka oplatí byť páchateľom?
A tak sa pýtam, prečo tento štát nestavia na prioritné miesto obete a ich práva, ale naopak, práva páchateľov?

P.S.: Dokedy si budeme musieť my, obete pochybení lekárov v Slovenskej republike, s Rambom spievať It´s a long road???!

E. K. I. 28.6.2015, Predná Hora