otvorene

Niet dobrých dní. Sú len zlé. A ešte horšie.

Zdanlivo vlečúci sa čas páli pri každom nadýchnutí. Je to neopísateľná bolesť. Tí, ktorí ste prišli o niekoho blízkeho, o svoje dieťa, viete veľmi dobre o čom hovorím. A ak vaše dieťa mohlo žiť, pripravil ho o život niekto iný – tak je to bolesť dvojnásobná. Nedokázala by som sa pohnúť bez masky úsmevu – tá úspešne oklamala pár známych, vytešujúcich sa ako sa konečne usmievam. Ha.

Je to paradox – idem zo dňa na deň povinnosťami, prekonávam silou vôle hodinu za hodinou –   a pritom sa snažím vidieť roky dopredu. Idem zo dňa na deň povinnosťami – žijeme z mojej výplaty zo dňa na deň ako jediného príjmu. Najradšej by som ležala, len tak, bez pohybu, až kým by som sa rozplynula – aby som mohla byť s mojim synom. Idem zo dňa na deň povinnosťami každodenného života iba silou vôle. A pritom zúfalo plánujem budúcnosť. Rada by som zaistila svoje tri dcéry finančne,  aby mohli bez starostí vyštudovať.

Nie, od Maroškovej smrti nemávam dobré dni. Sú len dni zlé a ešte horšie. Dni temna. Necítim už úprimnú radosť z ničoho. Stratila som sny. Tá lekárka, ktorá zabila môjho syna, zabila v skutočnosti aj mňa. Zničila život celej mojej rodiny, všetkých nás to poznačilo. Trpíme. Cítim voči nej obrovský hnev, hlbokú nenávisť a pohŕdam ňou. Konečne som naplno pochopila, prečo sa v minulosti z pomsty vyhladzovali celé rody – aby prehlušili bolesť a pocítili aspoň spokojnosť z potrestania vinníka, lebo šťastie už nie. Kladiem si znovu a znovu otázku – ako k tomu prídu obete pochybení lekárov, že niekto zničí ich život od základu a definitívne – a spravodlivosti sa musia domáhať, doprosovať po celé roky a v tomto štáte sa jej obvykle nedočkajú vôbec??? Prečo žiadny z lekárov na Slovensku nebol za pochybenie doteraz potrestaný nepodmienečným trestom a snaha ich obetí žiadať spravodlivé riešenie od spoločnosti je len stratou času???

Obetiam lekárskych pochybení vo vyspelých krajinách zaisťujú komplexnú pomoc – od sociálnej, psychologickej, až po právnu a finančnú. Viete, čo to je zostať v náhlej tragickej situácii – ktorú ste vy nezavinili – bez možnosti akejkoľvek podpory? Môjho syna odpojili napriek môjmu nesúhlasu z prístrojov – tento štát nám neposkytol ani pár dní jeho ponechania na prístrojoch, kým by sme sa so situáciou vyrovnali, no odo mňa tento štát ustavične vyžaduje solidaritu s kadekým. Hnusí sa mi táto jednostranná predstava solidarity.

Lekári robia chyby – častejšie ako si myslíme. Podľa medializovaných údajov sú dokonca treťou najčastejšou príčinou úmrtí pacientov. Nozokomiálne nákazy, predávkované anestetiká, pridlhé čakanie na ošetrenie, ale i nástroje či iné pomôcky zabudnuté v tele pacienta, operovanie nesprávneho orgánu, dokonca zámena liečených či operovaných pacientov. A tak niet divu, že pacienti, ktorých poškodili lekári, berú spravodlivosť do svojich rúk. Stáva sa to. Uvediem pár prípadov z Česka. V roku 2003  – tri roky po operácii nohy –  33-ročný zúfalý pacient zastrelil ortopéda. Rok predtým zastrelil nespokojný pacient v Prahe zubára. V roku 2008 sa pokúsil 81-ročný pacient obesiť foniatra.  Viete koľko bolesti a pocitu krivdy museli tí ľudia zažiť, kým sa pre niečo také rozhodli?

Iste, ani ten najlepší lekár na svete nedokáže zachrániť každého pacienta – nech by spravil čokoľvek. Ale v prípade môjho syna konala lekárka obzvlášť ľahostajne a neodborne.  Rýchla zdravotná služba viezla môjho syna do spádovej nemocnice a už cestou telefonicky signalizovali potrebu ARO. Lekárka napriek tomu moje dieťa neumiestnila na ARO, ani ho neposlala na vyššie pracovisko, ani nespravila potrebné diagnostiky – jednoducho mu iba nasadila infúziu a Maroško po celé hodiny v revúckej nemocnici bolestne zomieral – odchádzal mu mozog. Niekoľko hodín sa pri synovi ani neobjavila. Čo by ste urobili osobe, ktorá toto spraví vášmu dieťaťu?

My sme doteraz nedostali vyplatené ani len náklady za pohreb od vinníčky, hoci už mesiac po synovej smrti istá pani z Revúcej šírila reči o tom, ako sa na synovej smrti obohatíme. Zaslúžila by si zažiť niečo podobné, aby pochopila hlúposť svojich rečí. Jediné, čo rodič v takejto situácii chce, je to, aby mu páchateľ jeho dieťa vrátil živé.

A vinníčka spokojne pracuje – desiatky rokov nad dôchodkom. V tej istej nemocnici, kde zabila moje dieťa. Šli by ste na mojom mieste do tej istej nemocnice s ďalším dieťaťom v prípade jeho ochorenie?

Páchateľka pracuje napriek tomu, že jej vinu preukázal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, potvrdili ju tri znalecké posudky a aj trestné stíhanie. Prokurátor podal žalobu. Kedy konečne ju odsúdia za zabitie môjho dieťaťa – pre ňu je výhodné ťahať čas a vliecť súdny proces až do svojej smrti. A kto a kedy ju bude súdiť za dopady jej činu na našu rodinu – nielen za to, že zabila nášho syna, ale aj za to, že zničila celý náš život, poškodila aj naše zdravie?!!! Kde je v tomto štáte spravodlivosť???!

Začiatkom tohto roka podala skupina poslancov SaS návrh novely Občianskeho zákonníka, aby v prípade pochybení lekárov niesol ťarchu dokazovania lekár – to by potom procesy prebiehali inak. Nevliekli by sa po celé roky, obete by toľko netrpeli. No hádajte, kto to zablokoval, komu by sme mali my – obete pochybení lekárov v tomto štáte za to napľuť do tváre?

Cítim ako moje zúfalstvo a hnev narastá. A čím dlhšie nám tento štát bráni v uzavretí prípadu, tým hlbšie korene moje  utrpenie zapúšťa. Nie, nemávam dobré dni, len zlé a ešte horšie.

E.K. I. Predná Hora, 7.8.2015