otvorene

Lavína správ a negativistických názorov, valiacich sa facebookom v predchádzajúcich dňoch, ma úplne dusila. Pár priateľov som si preto v minulom týždni dokonca vymazala. Ľudia vo vleku „životne dôležitej tvorby novej vlády“ akoby zabúdali žiť.

A pritom je toľko pre život oveľa podstatnejších udalostí. Pre mnoho mladých ľudí – vrátane mojej strednej dcéry Svetlanky – bežia maturity. Moja maturantka – ešte v pondelok večer si čítala pokojne knihu. A v utorok ráno – navyše v deň svojich menín – šla maturovať.

Videla som, ako ju tá situácia zasiahla naplno. Už o štvrť na šesť ráno, kedy ja končím moju nočnú prácu a pomaly sa chystám do mojej dennej práce, pobiehala po kuchyni poblednutá, nechcela jesť.Chystala sa ísť do školy skoro ráno so mnou – a ja chodievam do práce ráno autobusom už pred šiestou. A z práce zasa často – ako napríklad aj dnes – prichádzam autobusom až po 19,00.

Nuž čo, mama, pomôž. Viem, že často tým najlepším liekom v situáciách nepohody je humor – je to moja tajná zbraň. A tak som sa dcére ústretovo prihovorila: „Svetlanka, čo stresuješ? Nemyslíš si, dúfam, že maturuješ naposledy?“

Vyľakane na mňa pozrela, začala „Ale…“ a potom sa rozosmiala. Aj sa pokojne najedla.

Som rada, že som moje deti naučila schopnosti vnímať humor a používať ho v živote. Pretože humor je vlastnosť, ktorú si na ľuďoch nesmierne cením. Je u mňa na druhom mieste v rebríčku hodnôt – hneď po čestnosti, úprimnosti. Nie veľa ľudí má taký ten „môj druh“ humoru – mám rada recesistický, no láskavý humor, hrejivý, jemný, nie vulgárny, nie škodoradostný, len taký „jemne lechtající…“

A deti sú nielen dobrí žiaci, ale aj dobrí učitelia. Občas ma hlavne najstaršia dcéra Kristínka zaskočí – nikdy u nej neviete, kde je „nášľapná mína“.

Napríklad pri nákupe v hypermarkete, keď prechádzame okolo regálu so psími granulami, zaznie náhle jej hlasný výrok – „Mami, pozri, majú teraz v akcii tie granule, čo nám minule tak chutili…“ Všetky oči na nás.

Alebo v súvislosti s maturitami mi napadla naša minuloročná príhoda z Popradu – tam vo výklade jedného obchodu na námestí bolo tablo, na ktorom si nejaká slečna – Kikina menovkyňa – nedala svoju fotku. Dcéra pribehla k výkladu a nahlas volala na mňa – „pozri, mami, vidíš, ako dobre, že som si tam tú fotku nedala“…A potom sme sa už obidve bavili na tom, ako reagovali okoloidúci (viacerí sa otočili a pohoršene na nás zazreli, jeden pán dokonca polohlasne vravel manželke – „pozri, preboha, tá baba si nedala fotku na tablo…“). Hej, dieťa ma trénuje.

Teda, mne sa ju podarilo dostať snáď iba raz v živote – dajako pred rokom. Chcela rozohnať môj smútok a tak v autobuse prišla s nápadom –  „mami, mohli by sme niečo napísať o sebe navzájom, čo povieš?“  Odpovedala som – „mhm, jasné, dobrý nápad. Ty napíšeš niečo o mne a ja napíšem niečo o sebe“. Skočila na to v prvej chvíli: „Ale nie, ja som myslela,…“ No potom jej to podľa môjho výrazu došlo  – a rozosmiala sa.

V minulom týždni sa jeden večer ku mne a Jazmínke do spálne pridružila Kika. Sedeli sme na posteliach a hodne sme sa smiali. Dievčatá sa vytasili svojimi zápiskami do mobilu – zapisujú si už pár rokov naše smiešne výroky – a tak sme spomínali na naše smiešne zážitky, vtipné i zábavné hlášky – Kikine, Svetlankine, Jazmínkine i moje. A  až keď sme si ľahli s Jazmínkou spať,  uvedomila som si, že tam nemali zapísaný ani jediný výrok svojho otca.

Hej, mám rada humor.  A dúfam, že moje deti si ho ponesú so sebou životom. Pôjde sa im s ním ľahšie.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 16.3.2016