otvorene

My známi extrémisti (nedemokratické živly a ktoviečoešte), ktorí sme nespokojní s tým ako funguje – či skôr nefunguje – spolok zvaný Európska únia, budeme v konečnom dôsledku smutnými víťazmi. Som o tom presvedčená. A tak sa vraciam k téme, o ktorej som už písala na mojom blogu v článku DNES 72. – Kto vie utekať najrýchlejšie?

Čo vyčítam spolku zvanému Európska únia?

V prvom rade  klamstvo prvého kroku.

Zmúdrela som životnými skúsenosťami a viem dnes s určitosťou, že žiadny vzťah stojaci v úvode na klamstve a nečestnosti nemôže mať pevný základ, skôr či neskôr sa úplne zrúti. Ak nás niekto oklame hneď na začiatku, prejaví sa tým ako nečestný a nespoľahlivý človek a vtedy sa treba otočiť, odísť z takého vzťahu okamžite – pretože je naivné očakávať, že sa niekto kvôli nám raz zmení a zázračne sa stane úplne iným, ako bol.

A my sme napriek pôvodnému prísľubu rovnosti už pri vstupe do tohto „spoločenstva rovnocenných krajín“ boli vystavení situácii, že vôbec nie sme v rovnocennom postavení – museli sme namiesto podporných opatrení a pomoci prijať nevýhodné pravidlá oproti pôvodným členským krajinám – a to napriek svojej horšej ekonomickej situácii, aj podstatne nižšej životnej úrovni našich občanov.

V druhom rade  klamstvo druhého a ďalších krokov.

Ak žijeme s niekým, kto sa správa sebecky, využíva nás a nezaujíma sa o žiadne naše potreby, potom to nie je rovnocenný vzťah, ale strata času. A ak sa nám partner dokonca vyhráža, keď sa snažíme poukázať na to, čo nám v spolunažívaní prekáža, potom by sme mali z takého „partnerského zväzku“ utekať veľmi rýchlo.

Hovorí sa, že každá životná skúsenosť je cenná, dôležitá, že má pre nás význam a poučenie. Iste, každý vzťah – aj patologický – nás síce niečo naučí, prinajmenšom pochopíme význam spoľahlivosti a čestnosti v živote, ale niektoré „spôsoby učenia“ bývajú z môjho pohľadu investície nerentabilné – podstatne viac nimi strácame, ako získavame.

Klamstvá sprevádzajú každý zradný a falošný vzťah počas celej doby jeho trvania. Bez spoľahlivosti a dôvery sa nedá nič budovať.

A tak v rámci „efektívneho hospodárskeho rastu v EÚ“ sme položili na kolená slovenské poľnohospodárstvo, výrobu kvalitných domácich potravín.

V rámci „spoločného postupu proti spoločnému nepriateľovi“ sme stratili odbytiská na ruských trhoch, čo je pre nás citeľná ekonomická strata a bude ešte väčšia, ak naši „spolubojovníci“ vybudujú obchvat dovozu plynu.

V rámci „podpory zaostávajúcich bratských krajín spoločenstva typu Grécko“ sme zadlžili vlastnú krajinu, len aby sme im dali „pôžičky“, ktoré nám oni nikdy nesplatia (a povedzme si na rovinu – ani to nikdy neplánovali spraviť), ale ktoré my vracať budeme musieť (počnúc od roku 2022).

Namiesto napredujúceho spoločenstva hospodársky silných a efektívne hospodáriacich krajín sa EÚ stáva spolkom, v ktorom my – s podstatne nižšou životnou úrovňou ako ďalšie členské krajiny – stále niekomu „požičiavame“, dokonca i nečlenským  krajinám („pôžičky“ pre Ukrajinu, dotovanie ceny plynu pre ňu)… A to v situácii, že sa  na Slovensku už nahlas hovorí o znižovaní dôchodkov budúcich dôchodcov, ktorých tento štát nehanebne žmýka na povinných poistných odvodoch?!!!

Za našu„konkurenčnú výhodu vyspelým krajinám“ sú vydávané žobrácke platy, z ktorých budú žobrácke dôchodky – a i tie by ešte do budúcna chceli znižovať.

Prostredníctvom „migrantskej krízy“ nás chcú zbaviť svojprávneho rozhodovania tým, že nám sem EÚ chce nútene posielať ľudí utekajúcich za „lepším životom“, ekonomických migrantov, ktorých nedokážeme živiť, keďže máme dosť problémov i bez nich – alebo nás trestať likvidačnými pokutami za ich neprijatie.

A formou „TTIP dohôd“  chce nadnárodný kapitál získať neohraničenú moc a úplne ovládnuť naše životy.

Namiesto podstatného zlepšovania našej ekonomickej situácie tak členstvom v tomto spoločenstve narastá náš štátny dlh, ktorý raz ktosi bude musieť splatiť – kto to asi bude???!

V treťom rade  klamstvo budúcich krokov.

Ak po rokoch zmúdrieme a z patologického vzťahu chceme konečne ísť preč, žiť zmysluplnejšie, potom pochopíme, že najväčším problémom nie je s patologickým partnerom žiť – zľahostajnieme, na utrpenie si za roky zvykneme, bolesť potláčame, prestaneme veriť v možnú zmenu – najväčším problémom je od neho odísť. Pretože vtedy sa rozpúta to naozaj pravé peklo – hoci nežije s nami, nedovolí nám žiť bez neho.

A tak je to i s odchodom zo spoločenstva, ktorý už dnes plánuje viacero štátov. Je zreteľné, aké víry a tlaky spustili signály o možnom odchode Britov z EÚ – a to sú v úplne inom postavení ako my. Za zamyslenia hodné pokladám, že pri vstupe do bratského spolku nikto neupravil pravidlá prípadného odchodu – a tak by sa určovali „za pochodu“. Skúste hádať, ako by sa doriešili doterajšie spoločné záväzky spoločenstva, delili by sa o ne krajiny i po odchode z neho alebo by šlo o hru typu „posledný ma smolu“?

Nuž žiť v spolku, v ktorom ide o to, kto z neho utečie ako prvý, má svoje čaro…
Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 7.5.2016