otvorene

Medovo nežná vôňa bazy vstupuje do všetkých zákutí bytu. Víri okolo mňa jemne omamne, ovieva ma pohodou, ako vánok.

A tak sa pri písaní tohto článku cítim „zabazovane“ –hoci skutočne neviem, či mám radšej vôňu bazy alebo lipy, ktorá u nás ešte stále nekvitne – ale veď si nemusím vyberať, mám rada všetky prírodné kvetinové vône, aj materidúšku, mätu, divú ružu, tymián.

Jasné,  na sporáku je bazový sirup, konečne dovarený.

Začalo to celé vlastne už v piatok. Keď sme sa podvečer vrátili domov, byt bol bazovo prevoňaný– pretože hneď po príchode z práce ma moje dievčatá vylákali do lesa na zber bazy. A nejako sa nám tam priplietol aj úprimný rozhovor o ich nočných snoch (och, je to zlá, zlá verzia príbehu).

Aj dnes popoludní sme ešte raz vyrazili na bazu s mojou „najdlhšou“  (strednou dcérou Svetlankou, je najvyššia z mojich detí), pretože som konečne dopísala termínovanú prácu „z mojej nočnej práce“. Hej, cítila som hroznú únavu po tom písacom maratóne, pomohlo mi prevetrať si hlavu v prírode. Les ma „na hoďku“ vzal do svojho náručia a je dobre. Aj ja sa cítim ako vánok.

Najbližšie dve noci ešte spracujem manažérsku úlohu – koncepciu (to pre zmenu z mojej dennej práce) a potom – možno dokončím aj rozpísanú knihu o Maroškovi – jemnú a krehkú. Alebo už budem písať len blog, ďalšie časti  Ako…

Od 1.7. ma čaká dlhá, dlhá dovolenka. A hej, súdne pojednávanie na Polceste mi už dýcha na krk, tak pred ním ešte dopíšem Na konci dní 10. a jeho poslednú, 11. po pojednávaní. Ale na to teraz nechcem myslieť.

Predstava toho, ako vánok ovieva našu tvár, prináša pohodu. Upokojuje podobne ako niektoré zvuky – šum mora, vtáčí spev, či šum vetra v korunách stromov. Aj ako obrazy, prinášajúce pohodu a pokoj do duše práve nám – tie sú veľmi individuálne. Pre niekoho to môže byť nočná obloha plná hviezd, pre iného oblaky letiace po oblohe, pre ďalších to môže byť pohľad na hladinu jazera pri východe slnka, alebo niečo úplne iné. A keďže vaše podvedomie so mnou spolupracovať dokáže, môže sa pred vašim vnútorným zrakom v tejto chvíli vynoriť predstava prinášajúca vnútornú pohodu práve vám. Vo chvíli, keď sa nadýchnete tretí raz, pocit hlbokej pohody sa ešte prehĺbi. Tak, pohoda a pokoj, prináša ich môj hlas, ako vánok…

Nuž, k pohode patrí na záver ešte niečo naozaj pozitívne.

Hm, na hlbokú úvahu som teraz príliš unavená, dáme radšej ešte hru na jednu otázku?

Dobre. Takže fakt pozitívnu – aký najkrajší kompliment som v živote dostala?

To viem celkom presne – a teraz to už budete vedieť aj vy. Jemný ako vánok.

Najskôr vám poviem dve veci zdanlivo od veci.

• Prvou z nich je, že milujem Švejka, niet k tomu čo dodať.
• Druhou z nich je príbeh o maturite mojej najstaršej – dcéra Kika maturovala pred pár rokmi na Slovenskom literárnom gymnáziu a ako záverečnú prácu z literárnej tvorby mala porovnanie Mŕtvych duší a Švejka.

Komparovala to úplne geniálne, čože o to – a pri komparácii hlavných postáv oboch románov o Švejkovi okrem iného napísala, že.

:…náš vzťah ku nemu spozitívnieva – sprvu ho pokladáme za hrozného chlapa, blba, no postupne ho máme čoraz radšej, vidíme jeho ľudské hodnoty, … v konfliktných situáciách je odvážny, postaví sa im tvárou v tvár,nie je vedome zákerný, ani vypočítavý a je „bezelstný“, úprimný, hlboko ľudský…“

A kde je ten sľubovaný najkrajší kompliment? Nuž, Kika v úvode tej práce napísala… “Prezradím vám tajomstvo – Švejk mi pripomína moju mamu…“

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 26.6.2016

P.S.: V jeho reči je dvojznačnosť – sme na pochybách, či to hovorí vážne alebo nie  (skrytý humor, zámer, nadhľad)…  Hej, Švejk je už dlho môj veľký vzor.