otvorene

Keď po ničom v živote netúžime, sme osvietení?

Nad týmto som uvažovala, keď som kráčala dnes dopoludnia námestím v BB (o tom viac nabudúce). Cítila som také prázdno, že som mohla byť rovno Buddhom.

Bolo tak idylicky, svietilo slnko, na belaso-belasej oblohe sa preháňalo len zopár bielych oblačných chumáčikov. Vlastne som sa prechádzala pár hodín – dívala som sa do výkladov, zašla som kúpiť nejakú milú drobnosť dievčatám do sekáča i papiernictva. Hej, rada robím radosť iným – a tak som v rámci toho dnes putovala Polcestou s nádherne farebným papierovým kufríkom, na ktorom pri obrázku dievčaťa s koníkom nápis hlása, že „kôň je môj najlepší priateľ navždy“. Jasné, Jazmínka bude mať radosť, moja malá jazdkyňa – ale dozvie sa to až večer, keď konečne dorazím domov.

A ako to už v poslednej dobe u mňa býva, koincidencia za koincidenciou. V sekáči sa mi prihovorila pani, ktorej zomrel manžel, pomáhala som jej nájsť čierne tričko pre syna. Zastala som pred mojim obľúbeným pozeradlom – výkladom s knihami a prihovorila sa mi tam pani, ktorej manžel tiež zbožňuje knihy a teraz je na tom zdravotne hodne zle. Podobne so mnou hodila reč pani na tržnici. A zašla som dokonca i do obchodu s liečivými čajíkmi, kameňmi, amuletmi a zmeravela som hneď pri vstupe, z prvého pohľadu na tam stojaceho mladého muža mi bolo jasné, prečo ma to tam ťahalo. Dívala som sa na neho ukradomky asi päť minút, kým som odkráčala. Žiadne love story – autista.

Hej, to všetko ma sprítomňovalo, ťahalo ma to do reality za ruky, za nohy – potrebovala som to intenzívne, naozaj moc – ale o tú časť príbehu sa s vami nepodelím, viem to len ja a môj syn.

Jasné, do BB som nešla nakupovať, ani sa prechádzať. Takže ako dopadol súd? Súdne pojednávanie prebehlo rýchlo – obžalovaná lekárka neprišla, len jej právny zástupca a za polhoďku bolo po pojednávaní. Sudcovia boli veľmi láskaví, dokonca ma nechali vyjadrovať sa k veciam, hoci zákon priznáva také právo v trestnom konaní len páchateľovi a prokurátorovi. Rozsudok o vine obžalovanej lekárky Krajský súd potvrdil, bez ďalšej možnosti odvolania.

Možno si teraz poviete, že môžem byť spokojná. No ja som v skutočnosti zúfalá – podmienečný trest pre ňu z môjho pohľadu nie je žiadny trest v tomto prípade.

Takže natvrdo:

obžalovaná lekárka spravila ako službukonajúca lekárka závažnú chybu v tom, že

• aj keď RZP hlásili nemocnici telefonicky už pri prevoze do nemocnice potrebu prijať dieťa na ARO, prijala ho na detské oddelenie a tam ho ponechala po celé hodiny zomierať v bolestiach s poruchou shuntu,
• nespravila mu žiadne diferenciálno-diagnostické vyšetrenia ani v úvode hospitalizácie, ani v je j priebehu, a to napriek kolísavému a postupne sa zhoršujúcemu stavu môjho syna,
• nekonzultovala prípad s vyšším pracoviskom, napriek tomu, že sa jej „liečbou“ stav dieťaťa po celé hodiny nezlepšoval,
• stanovila nesprávnu diagnózu,
• svojimi „liečebnými“ postupmi nemohla stav dieťaťa zlepšiť, iba v dôsledku časovej straty ho zhoršiť, neriešením poruchy shuntu ohroziť priamo jeho život,
• nepostupovala podľa spôsobu, ktorý v prípade môjho dieťaťa revúcka nemocnica správne použila už pred pár rokmi podľa ich písomného vyjadrenia, priloženého v súdnom spise, t .j. dieťa čím skôr transportovať na vyššie pracovisko,
• od polnoci sa napriek zlému stavu syna pri mojom dieťati nezjavila ona, ani zdravotná sestra.

Preto tvrdím, že skutková podstata trestného činu nebola správne kvalifikovaná,  pretože podľa mňa šlo o závažné pochybenie, navyše tiež o trestný čin spáchaný na osobe dvojnásobne chránenej – ako dieťa, aj ako chorá osoba v zmysle zákonného ustanovenia.

O neodbornosti  a nekompetentnosti vo veci u dotyčnej lekárky podľa mňa svedčí skutočnosť, že:

• v priebehu súdneho pojednávania sa po vypočutí svedka snažila účelovo „doplniť svoju výpoveď (/akú???!!!!), že shunt nebol upchatý pri príjme môjho dieťaťa do nemocnice“ (odborníci z odboru neurochirurgie si uvedomujú, rovnako ako ja, že tým prejavila skutočne hrubú nevedomosť o fungovaní shuntu a jeho poruche),
• dodnes sa nepriznala ku chybe, napriek záverom šetrenia ÚDZS, aj znaleckých posudkov a znaleckou výpoveďou. Myslím si, že ako „lekárka s dlhoročnou praxou a dvomi atestáciami“ (ako sa sama prezentuje) by mala byť plne spôsobilá porozumieť záverom kontroly ÚDZS, aj záverom znaleckých posudkov, t. j. pochopiť aspoň dodatočne, akú chybu spravila.

Ale poďme k morálnemu profilu:

• opakovane úplne odmietla vypovedať, vari jej nejde o spravodlivé vyriešenie veci?
• navyše nedala predtým súhlas s prečítaním znaleckého posudku na pojednávaní a  jej právnik následne na minulom pojednávaní tvrdil, že pokiaľ niektorá zo strán nedá súhlas na prečítanie posudku na pojednávaní, tak naň ako na dôkaz nemožno prihliadať. To by sa to potom v tomto štáte mohlo lumpačiť bez zábran – lúpiť, vraždiť a páchateľ nedá súhlas s čítaním žiadneho dôkazu a hotovo?!!!
• vôbec sa nám neospravedlnila. Necíti žiadnu vinu a hanbu za svoj čin – veď vzala život bezbrannému dieťaťu a ťažko poškodila život jeho blízkym.
• Počas pojednávania vypovedali svedkovia – aj lekári. Kolegyňa obžalovanej lekárky plakala, ona, jej kolega i súdny znalec hovorili o mojom synovi ako o Maroškovi. Dotyčná lekárka nevyronila slzu a jej právny zástupca hovoril o Maroškovi len ako o dieťati, či poškodenom.

Kladiem si otázku – ako tá osoba mohla pracovať desiatky rokov v profesii postavenej na etike?

A s hrôzou sa pýtam i sama seba – ako to vzdelávajú lekárov v rámci doškolovákov, pri atestáciách, keď sa stretávame s takými závažnými neznalosťami? Veď ja, obyčajná mama bez lekárskeho vzdelania, lepšie chápem podľa tých absurdných vyjadrení problematiku shuntu ako takýto dvojatestovaný odborník.

Za výpovednú pokladám i skutočnosť, že namiesto čestného priznania si chyby sa snaží len vykrúcať, potopiť iných kolegov, ktorí na rozdiel od nej pracovali kvalitne, obhajobu stavala na tvrdení, že

• nezavinila smrť môjho syna, lebo zomrel v dôsledku odpojenia od prístrojov a nie ona ho odpojila od prístrojov. Keby ho odpojili od prístrojov, bola by kvalita jeho života iná (t. j. bol by na prístrojoch), ale žil by. Takže ak niekto nesie priamu zodpovednosť za úmrtie pacienta, je to nejaká konkrétna osoba v BB, ktorá ho odpojila od prístrojov, aj s osobou, ktorá na to dala pokyn. Nejako jej unikol detail, že napojiť moje dieťa na prístroje museli kvôli ňou nesprávne poskytnutej starostlivosti.
• Navyše tiež jej právny zástupca prezentoval dnes teóriu, že už pri operácii nohy v BB u syna vraj spravili zdravotníci chybu – neskúmali shunt, takže už vtedy ho mohli poškodiť – čo je podľa mňa hlúposť. Pretože znalec odhadol dobu jeho upchatia jasne na najviac 24 hodín.

O akej morálke toto všetko vypovedá?

Som veľmi unavená, bola to dlhá noc. Ani toto písanie zo mňa dnes nerobí ohnivého draka. Zajtra, v NDK 11. napíšem záver toho celého. Beztak ma teraz čaká cesta na autobus – domov. A chcem  – ešte predtým ako dám NKD 11. – pozrieť si jeden film, alebo si to prečítam ako knihu – ešte dnes v noci…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 6.7.2016