otvorene

Popŕcha. Svitá do hmly, ktorá zmenšila svet – na pár stromov pri pohľade z balkóna a ďalej už nič, len mliečnosivý opar.

Písať o slnku treba práve v takých dňoch, keď ho niet. Hej, práve vtedy. Takže dnes o slnku, slnečných dňoch a o tom, čo sa nám s dňami plnými slnka v živote spája… A predovšetkým o jednom slnečnom dni.

O čom je slnko…

Viem, že často nám pomáhajú viac otázky ako odpovede. Používam ich často –  v práci i v živote. Chceli by ste vedieť ako? No dobre – ale najskôr si predstavte slnko. Aké je, kde a ako svieti – aká krajina ho obklopuje, môžete si to aj nakresliť…

A čo by som sa vás vo vzťahu ku slnku spýtala? Fúha, otázok spojených so slnkom je naozaj veľa.

Máte radi slnko? Čo sa vám vynorí pred vnútorným zrakom pri tomto slove? Radosť, svetlo, poznanie, pohoda, sloboda –  alebo niečo úplne iné?

Koľko je slnečna vo vašom živote? Čo z toho „svojho všetkého dobrého“ naozaj vidíte? Čo bráni slniečku vo vašom živote, aby naplno svietilo – aké sú to mraky?

Čím slnko do svojho života privolávate? Čo vás teší a dostáva do pohody? Čo vyvoláva úsmev na vašej tvári? A čo by váš život naozaj rozžiarilo – práve teraz?

Kto je vašim slniečkom? Kto vám vyčarí úsmev na tvári alebo zahreje pri srdci, ak si naň spomeniete?

A ako ste slniečkom vy sami – ste iba žiariví, alebo aj hrejiví? Úsmevom, humorom, alebo ochotou trpezlivo naozaj načúvať niekomu inému a nehodnotiť, prijímať ho bez predsudkov? Ste slnkom „iba do pohody“, svietiacim v krásne letné popoludnie, alebo slnečným lúčikom, ktorý sa dokáže statočne predierať i cez oloveno sivé búrkové mračná?

Dokážete sa v tomto momente vrátiť na chvíľu ku svojej predstave slnka z úvodu? Je rovnaká ako pôvodne alebo v niečom iná?

A ešte chvíľu svoju predstavu slnka udržte – pred vašim vnútorným zrakom. Slnečné lúče presvecujú všetko okolo vás, aj vás samých. Dotýkajú sa tváre, jemne a upokojujúco, lúče slnka, ktoré vnímate čoraz jasnejšie.Dýchate a vnímate slnečné lúče, nežné a hrejivé… Presvetľujú celý váš deň… Je úplne jedno, či máte oči otvorené alebo ich na chvíľu privriete, vo chvíli, keď si dokážete predstaviť môj hlas a pritom dýchate, každým výdychom viac a viac cítite pokoj a hlbokú vnútornú radosť. Slnečné lúče, kdesi hlboko vo vašom vnútri a radostná nálada vás budú sprevádzať po celý dnešný deň…

Slnko včera…

Deň leta, slnko nahodilo žiarivý úsmev a jeho lúče nás vrelo pohládzali. Mňa teda len po pleciach, neholdujem povaľovaniu sa na slnku. Má to aj praktický dôvod – kožu mám jemne bielu a veľmi rýchlo sa spálim.

Včera? Hej, dovolenkovala som na svahu.

Svah pri bytovke už potreboval starostlivosť a tak som sa mu venovala naozaj intenzívne – od skorého rána do večera. Výsledkom bola upravená necelá tretina svahu a môj výzor ako z filmu Rambo – Prvá krv, ruky celé doškriabané a skrvavené. Medzičasom tri razy popŕchlo, čo ale nebolo prekážkou a pomedzi to svietilo slnko – dychtivo, pálivo.

Zdravý rozum ma dobehol už okolo poludnia. Skonštatovala som, že myšlienka „otoč sa slnku tvárou“ je úžasná a určite by bola pre mňa i prospešná, avšak v tej situácii nerealizovateľná. A tak som tvrdohlavo pokračovala v čistení svahu. Keď moje dievčatá dobehli s nápadom, že môžeme ísť okolo štvrtej na huby, len som na ne smutne pozrela. O šiestej večer som to vzdala – dočasne, pravdaže.

A hej, mala som zlú noc, plecia pália, pália, pália…

Slnko dnes ráno…

Krajom sa v noci prehnala búrka, zúrivo hrmotajúc. Včerajšiu sýto belasú oblohu nechala krajina hlboko zastrčenú kdesi v šatníku a vytiahla róbu pokrytú striebristými kvapkami a šedivými mrakmi. Ale slnko postupne predsa len nesmelo vykuklo, nežne biele len tak jedným okom. Poď, len poď, slniečko, tak som sa na teba tešila…

Konečne vstali dievčatá – a kým sa naraňajkovali, slnko rozohnalo oblaky. Vyrážame do lesa o pol siedmej. Moja najdlhšia – Svetlanka – má teraz veľmi rada huby, na akýkoľvek spôsob a v akomkoľvek množstve. Kde sú tie časy, keď deti boli malé a ani jedna huby nechcela (vlastne Kika a Jazmínka ich nechcú dodnes). Les máme od bytovky len pár metrov, no kým sme prešli k dolnej lúčke – cca 20 metrov, valila sa hmla a šedasté mraky zasa zatiahli oblohu. Len čo sme vkročili do lesa, zaplakali nad našim nápadom. Dážď šumel v korunách stromov, no les nás láskavo objal a ukryl vo svojom náručí. Aj tak sme však po chvíli mohli rovno nabehnúť do súťaže Miss mokré tričko. Návrat o tri hodiny v neodbytnom lejaku, ale v slnečnej nálade. A v lese sme našli hŕbu malých slniečok…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 13.7.2016