otvorene

Ak ste niekedy v živote mali psa, tak vás môj dnešný blog určite zahreje pri srdci. My, psíčkari, nesieme v sebe spomienku na svojho priateľa najvernejšieho a vo chvíľach ako je táto sa nám jeho obraz živo vynára pred očami…

Takže, áno, dnes otváram ďalšie z dvierok v mojom srdci – porozprávame spolu o psoch a ich prepojení s našim životom.

Ak ste niekedy v živote mali psa …

Nuž, ja som mala psov viacero.  Prechádzali mojim životom v jeho rôznych obdobiach, no všetky už odišli kdesi do psieho neba…

V útlom detstve sme doma chovali kólie. Dlhosrsté, tricolorky.  Sú to pekné psy, ale nie je to celkom „moja šálka kávy“. Pretože človek si so psom musia „sadnúť“,  zladiť sa . Myslím si, že  istým spôsobom sa pes a jeho majiteľ na seba podobajú…

Neskôr,  keď sa rodičia rozišli, chovali sme doma vždy dva či tri psíky, krížence mamou zachraňované. Toto si veľmi cením, že nám mama umožnila skúsenosť „mať psa“.

Ak ste niekedy v živote mali psa…

Ak ste niekedy v živote mali psa, určite vám teraz hlavou bežia spomienky na chvíle, ktoré ste  spolu s ním pozažívali.  Aj mne.

Lord

V dospelosti, to ma nevzali hneď na ten odbor VŠ, na ktorý som chcela ísť, rok som pracovala. Vtedy som si kúpila psa. Je to smutno-veselý príbeh, pretože pôvodne sme šli s taškou  pre šteniatko dogy. No keď som videla Lorda, príbeh sa zmenil. Bol to už starý pes, doga, modrá so znakmi, ktorý deň predtým napadol majiteľa a mali ho utratiť.

Ibaže možno poznáte takú situáciu, že na niekoho pozriete a viete, že patrí k vám. A že by ste tú životnú šancu nemali prepásť…  Neviem, poznáte to tak ako ja?  Pozreli sme si do očí a ja som vedela, hej, vedela som… A tak sme cestovali autobusom s mamou až od Bratislavy s Lordom. Bežia mi teraz hlavou tie chvíle, keď sme prišli v noci domov a stará mama nás čakala s miskou teplého mliečka pre psíčka. Hej, vypadla jej z ruky od prekvapenia.

Poviem vám, nikdy som neoľutovala ten krok, Louš bol ten najmúdrejší a najláskavejší pes, akého som videla.  Miloval nás a my sme milovali jeho. Občas som uvažovala o tom jeho bývalom majiteľovi – neviem, čo mu ten chlap musel spraviť, ale nič dobré to určite nebolo.

A keď som nastúpila na VŠ, to ešte nebola doba mobilov, ale pevných telefónnych liniek, Louš mamu vodil za ruku k telefónu a volávali sme spolu.

Odišiel do psieho neba rok predtým, ako som skončila VŠ. Sama som ho pochovala a na hrobe mal dlho tabuľku s citátom z Byronovej básne:  „…Já jen kde leží označit jsem chtěl, nejlepší přítel, kterého jsem měl…“

Paťko

Po skončení školy som začala pracovať. Dochádzala som „na týždňovky“ – v pondelok ráno alebo v nedeľu popoludní z domu do malej garsónky a v piatok späť domov. To so mnou cestoval Paťko, malý kríženec, s hustou vlnitou čiernou srsťou, oranžovými labkami a bielou náprsenkou. S Paťákom sme zažívali veľa humorných chvíľ, bol to  múdry pes, plný lásky, obetavý a mal úžasný zmysel pre humor. To je vlastnosť, ktorú si mimoriadne cením i na ľuďoch.

Náš príbeh neskončil jeho odchodom do psieho neba. Vydala som sa a dostala som trojizbový byt od zamestnávateľa. No manžel psa v byte nechcel a tak Paťko strávil posledné roky svojho života u mamy. Málokedy sme sa vídavali, no vždy sa postavil k dverám pri mojom odchode, pripravený ísť so mnou…

Ak ste niekedy v živote mali psa…

Ak ste niekedy v živote mali psa, určite na neho nezabudnete.

Veľmi si prajem, aby moje deti mali možnosť zažiť si život so psom. Pretože v živote znamená veľmi veľa  mať niekoho, na koho sa môžete spoľahnúť na 101 percent…

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 5.9.2016