otvorene

Otváram ďalšie dvierka v mojom srdci, patria prírode. Milujem les a mám hlbokú úctu k životu a k všetkému živému, ktorá vychádza z mojej šamanskej životnej filozofie. Takže dnes sa porozprávajme o lese a o všetkom, čo s ním súvisí. O tom, ako do lesa vchádzame a prečo do neho niektorí nedokážu vojsť srdcom, hoci do neho vkročili nohami. Aj o človeku, ktorý do lesa dokázal vkročiť srdcom si niečo povieme.

Hej, o tom všetkom bude dnešný blog.

„Všade kam uprieš zrak, les temný ako mrak, nikde človiečika, svetlo nezabliká…“

Neviem veru kto zveršoval tú rozprávkovú knižku, z ktorej si tento citát pamätám, v detstve som ju vedela úplne celú naspamäť, rovnako aj Koníka hrbáčika. Mala som vynikajúcu pamäť, čítať som sa naučila akosi mimochodom sama a veľmi som túžila byť čitateľkou dedinskej knižnice. Mama však moje čitateľstvo spájala s nástupom do školy a tak prvý deň v prvom ročníku som hrdo vkročila do knižnice a požičala som si moju prvú knihu – Tajomstvo Dračej steny. Za tri dni som ju zvládla, i s plynulým čítaním – a odvtedy som sa pri prvých písmenkách spolužiakov nudila.

Ale poďme späť k téme – sú ľudia, ktorí sa lesa boja. Idú do neho, ale majú z neho strach a pokladajú ho za nebezpečné miesto. Nedávno takto doblúdil na Prednú Horu na huby pán so zvončekom na krku, ktorým chcel odplašiť prípadného medveďa. Takíto ľudia za každou zlomenou halúzkou vidia medveďa, diviaka, nejakú pohromu. V lese robia hluk, nikdy nejdú do lesa sami a pokrikujú po sebe navzájom, pretože pre nich je „všade, kam uprieš zrak, les temný ako mrak…“ I moje dcéry takto vidia les, samé sa do neho nevyberú…

Jasné, žijeme  v prírode – diviaky rozryli lúčku pár metrov pod našou bytovkou, predminulý rok vyryli susede kvety rovno pod kuchynským oknom. Pri rannom behu pred časom dcére s kamarátkou skrížil cestu medveď, odvtedy behávali len „na kopci“.

Kdo umí do lesa vejít nejen tělem ale také srdcem, tomu sa to může přihodit…

(Vodička, Planina ticha)

Pravdaže, človek ktorý dokázal do lesa vkročiť srdcom, bol Stanislav Vodička. Mám rada jeho knihy. Miloval les. A tak dnešný blog je s jeho múdrymi postrehmi o lese.

Aj ja milujem les. Vchádzam do neho s otvoreným srdcom. Cítim jeho objatie, počúvam ako sa mi prihovára, vnímam jeho láskavý úsmev. Dokážem lesom chodiť sama po celé hodiny. Les je môj priateľ, ku ktorému mám hlbokú dôveru.

Som človek prírody a nechcela by som určite žiť v meste, niekde vo veľkom paneláku na sídlisku. Nie, nedokázala by som tam byť radostná. Skoro ráno, teraz už v šere, chodievam lesnou krajinou o práce, cestou k autobusu, presne tým miestom, kde dievčatá stretli medveďa. No neuvažujem nad tým. Vnímam šum lístia, svetlo predierajúce sa pomedzi vetvy, zemitú vôňu lesnej cesty. Niekedy i kvapky dažďa, uvedomujete si, že v lese prší dvakrát? Oveľa menej príjemne sa veru cítim večer sama na vysvietených mestských uliciach, keď ma niekedy okolnosti donútia k pobytu v meste – idem z práce k autobusu, alebo na Polceste či v Blave zo vzdelávania, či z konštelácie.

Bůh poslal svého velikého malíře a podzim maluje…

(Vodička, Jepičí okamžiky)

Milujem jeseň, pokladám ju za najúžasnejšie obdobie roka. Priezračne číry vzduch, ktorý približuje modrasté obzory. Rozplývavo pálivá malátnosť leta ustúpila krehkosti chladivého dychu jesenných rán, nehe jemne pohládzajúcich slnečných lúčov, žiarivej farebnosti. Žiada sa dívať, dívať, dívať naširoko otvorenými očami i srdcom, so zatajeným dychom, plynúť s pavučinkami babieho leta do diaľok…

A najviac milujem jeseň v lese. V lese jeseň vyčarí hotový zázrak. Nedokážeme povedať, ktorý zo stromov jeseň – umelec skrášlila najúžasnejšie. Zlatisté brezy, ohnivočervené javory, zelenozlatisté gaštany… Mnohoraké odtiene, ktorými žiari jesenná príroda, z chvíle na chvíľu sa meniace… Čas rozprávok…

Záverom…

Dáme hru na jednu otázku? Jasné, môžeme. Čas pokročil, ja chcem ešte dočítať rozčítanú knihu (z knižnice, takú romantickú, o strážnom anjelovi) a ráno idem do práce. Takže – aká je moja nesplnená túžba vo vzťahu ku lesu?

Putovanie lesom – týždeň len tak ísť krajinou bez začiatku a konca, bez cieľa – to bol môj tajný sen. Nepoznala som však nijakého šialenca, ktorý by mal toľko odvahy ako ja vydať sa so mnou na takú štreku. A predsa je iné ísť lesom sama dve-tri hodiny a iné týždeň, toľko zdravého rozumu som zasa mala. Nepodarilo sa mi preto ten sen uskutočniť, ale jeho volanie stále cítim vo svojom srdci. Takže tak.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 15.9.2016