otvorene

No tak sme sa dnes pustili do ďalšej časti príbehu, ktorý v tejto jedenástke točíme okolo šťastia, snov, nádeje a všetkého možného, čo náš život v našich očiach „prifarbí na ružovo“.

Dnešný blog bude o zázračne, o čarokrásnych a krehkých chvíľach v našom živote. Také dúhovo krásne okamihy… Ale aj o magických chvíľach, ktoré sú na rozhraní bdenia a fantázie – a pri ktorých sme na pochybách, či je to sen, skutočnosť, alebo fantázia… Zažívate aj vy občas také pocity? Viete o čom hovorím? No tak sa teda teraz o tom poďme spolu porozprávať…

Ach, áno, zázračno a zázraky… Takže o nich bude dnešný blog.

Zázračno a my…

Zrejme každý z nás si prial niekedy v živote, aby sa stal nejaký zázrak.

No schválne – keby ste mali možnosť v tejto chvíli zaželať si akékoľvek tri zázraky, ktoré by potom sa skutočne udiali – čo by to bolo? Ale, pravdaže, teraz ide len o zázraky, ktoré sa týkajú vášho vlastného života – nie o svetový mier a záchranu tuleňov, či stromov v Amazónii.

Čo by ste si priali, sami pre seba, tak naozaj úprimne, z celého srdca? Akékoľvek tri zázraky, ktoré sa vám potom naozaj splnia… Naskočí vám to do vedomia ihneď, úplne jasne – alebo by ste potrebovali chvíľu uvažovať nad odpoveďou, váhate nad tým, čo všetko by ste si priali?

A ako by to zmenilo váš život? Ako by ste sa vy sami tými zázračnými zmenami vo svojom živote zmenili?

Občas sa zázračno samo osebe prejaví i v živote…

Jasné, cez rôzne nenáhodné náhody, koincidencie, ktoré prichádzajú do nášho života. O nenáhodných náhodách som písala už párkrát v mojom blogu. Objavujú sa náhle, nečakane a pútajú našu pozornosť, pretože nás chcú niekam nasmerovať.

Naučila som sa ich vnímať, uvedomujem si ich. No úprimne povedané – v poslednej dobe ich ignorujem a zavieram pred nimi oči.

Zázračno…

Keď boli moje deti malé, mali sme nádhernú knihu o krajine Zázračno, tuším od Heviera. „Sadnime si spolu na mračno, poputujme do krajiny Zázračno…“ takto začínala. Často sme si ju čítavali. Najviac som z nej čítavala najstaršej dcére Kike, pretože Svetlanka sa narodila až po štyroch rokoch, potom po dvoch rokoch Maroško a o rok ešte najmladšia Jazmínka. To už som nemala toľko času.

Ale s Kikou sme si čítanie užívali. Ležali sme v posteli, smiali sme sa a čítala som a čítala… Čítavali sme, samozrejme, kadečo, rôzne rozprávky a príbehy. Ale práve kniha o krajine Zázračno mi utkvela najviac v pamäti. Dodnes si viem vybaviť zopár veršov z nej.

Ja som krajinu Zázračno a chvíle s ňou spojené milovala…

Vidieť zázračné chvíle…

Vidieť zázračné chvíle života je niečo, čo sa potrebujeme učiť a je to svojim spôsobom umenie. Asi potrebujeme nazbierať životné skúsenosti a zmúdrieť, aby sme to zvládli.

Ja ich už vidím. Uvedomujem si zázračno jednoduchých vecí v živote, aj zázračne krásne okamihy života a sveta. Vychádzajúce slnko, nočná obloha plná hviezd, úprimne sa im viem vytešovať. Mám k takýmto okamihom hlbokú úctu a milujem ich.

A zázračné chvíle sú stále s nami, ak sa dokážeme dobre dívať- nielen očami, ale aj srdcom…

Čas zázrakov…

Pravdaže, najväčší čas zázrakov boli pre mňa Vianoce. A to nielen preto, že som si uchovala v duši kus dieťaťa. Ale predovšetkým kvôli tomu, že som prežívala Vianoce s deťmi. Veď to poznáte – ich radosť, očakávanie zázraku a dôvera, že sa udeje…

Spomínam si na vianočné sviatky, kedy už najmladšia dcéra bola „na hrane“. Začala chodiť do školy a mala vážne pochybnosti o Ježiškovi, ktorý na Vianoce príde. Bol štedrovečerný podvečer a už sa stmievalo, ale ona chodila po byte plná nepokoja. „Asi ten Ježiško nie je, mami, čo povieš? V škole deti vraveli, že nie je. Tak nie je?“ Vzala som ju k oknu a povedala som jej: „Veď sa presvedč sama. Ak Ježiško je, tak ho predsa uvidíš prichádzať.“ Na okne v spálni vydržala dajakých 5 minút a potom sklamane vyhlásila, že nič nevidí. A že ten Ježiško teda určite nie je. Povzbudila som ju, že detí je veľa a Ježiško jeden, aby bola trpezlivá. Dovtedy šli darčeky pod stromček. Už som chcela zazvoniť na zvončeku a zavolať dievčatá do obývačky, keď sa Jazmínka zrazu vzrušene rozkričala: „Mami, mami, poď sem, poď chytro sem. Už ide.“ A naozaj, v diaľke bolo vidieť malé pohybujúce sa svetielko. Mne, starému cynikovi, ihneď napadlo, že to je určite kurič s baterkou. Ale nikdy nevieš…

A kým som sa oknom spálne rozhliadala do tmy, prebehla Jazmínka do obývačky, radostne privolávajúc ostatných, že Ježiško existuje, že bol tu, že ho videla. A potom uvidela pod stromčekom darčeky… Ach, to bolo radosti…

Bol to jeden z úžasných okamihov môjho života, ktorý sa mi vynára v spomienkach…

Záverom…

Nie, nedáme hru na jednu otázku. Nebudem už teraz odpovedať.

Takže aspoň popis „malého zázraku“ – ešte začiatkom júla v mojom blogu Hlas dňa 4. Šťastné spomienky som nahodila fotografiu kvietku, ktorý mám na okne v spálni. Aj teraz, po viac ako troch mesiacoch odvtedy, kvet stále kvitne, len zmenil farbu zo snehovo bielej a červenej na nežne fialkastú – a je čarokrásny. Neviem ako sa ten kvet volá, ale je úžasný. Naozaj zázračne krásny. Je to taký malý zázrak…

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 17.10.2016

P. S.: Ach, pravdaže, mňa by ste kyticou kvetov nenadchli. Ja milujem črepníkové živé kvety… Ak niekto viete ako sa tento môj zázračný kvietok volá – prosím, prosím, dajte názov…