otvorene

Čo myslíte, aká by bola sledovanosť pravidelného hodinového programu o dobrých skutkoch? Nie, nemusíme tápať, Radkin Honzák spomína vo svojej knihe Všichni žijem v blázinci, že taký program bol vysielaný v 90. rokoch minulého storočia pod názvom Strieborná mozaika v istom českom rádiu. Nuž, neprežil dlho, pretože vraždy sú ďaleko zaujímavejšie pre národ ako dobré skutky.

Takže dnes v mojom blogu o tejto skvelej knihe, aj o menej skvelom stave našej spoločnosti a o tom, na čo poukazuje v tejto súvislosti Radkin Honzák. A hej, ešte aj o tej husi.

Radkin Honzák a jeho kniha….

Radkin Honzák je známy psychiater. V knihe Všichni žijem v blázinci, písanej formou rozhovoru s novinárkou Renátou Červenkovou, sa zamýšľa nad stavom spoločnosti, v ktorej žijeme. Vyjadruje sa k nemu v rôznych oblastiach života.

Expertnosť…

S ironickým nadhľadom k tomuto stavu spoločnosti, aký je, Radkin Honzák dáva citát Jerzyho Leca: „Vždy sa nájdu Eskimáci, ktorí vypracujú pre obyvateľov Konga pokyny, čo robiť za veľkých horúčav.“

Je to tak – v tomto štáte aj podľa mňa chýba expertnosť. Respektíve sa ako experti v nejakom odbore radi označujú ľudia, ktorí expertmi v danom odbore nikdy neboli. Dostávajú sa však na výhodné miesta vďaka vhodným kontaktom a svojej ozajstnej expertnosti v jedinom odbore – rektoskopii (pchaní sa do zadku) vo vzťahu ku vhodným stranám či jednotlivcom.

Chýbajúci spoločný zmysel…

Neschopnosť spolupracovať v spoločnosti pre realizovanie spoločných zmysluplných cieľov, namiesto spolupráce len hľadanie nepriateľov a ustavičný boj. To je realita. A každú chvíľu iný smer v rozličných oblastiach života spoločnosti, niet jasného cieľa, ku ktorému by sme smerovali aspoň najbližších 20 rokov. Exupéry s jeho Citadelou by sa tu chytal za srdce i za hlavu. Niet sa preto čo čudovať, že spoločnosť za desiatky rokov nikam nepokročila v dobrom smere.

Každú chvíľu sa prevalí nejaká lumpačina a zlodejina. Hovorí sa o nej, hovorí, ale nerieši sa a vzniká schizofrénny stav, v ktorom začínajú mať ľudia pochybnosti o tom, čo je čierne a čo je biele, kto je zlodej a kto je čestný človek.

Svet plný obáv…

Žijeme v ustavičnom strese, obávame sa migrantov, ďalšej svetovej vojny, biedy, zhoršujúcej sa životnej úrovne, zvyšovania dôchodkového veku,… Klesá kvalita a rozsah starostlivosti štátu o občanov. Platíme čoraz viac a dostávame čoraz menej. Ibaže bežný človek – radový občan sa brániť nemôže, pretože nevie, čo by sám spravil v tejto situácii?

A tak trpí pretraumatickou stresovou poruchou z možných rizík, ktoré na neho pôsobia a ohrozujú ho. Hľadá niekoho či niečo, k čomu by mohol zamerať svoju nádej, dôveru v zmenu v spoločnosti k lepšiemu.

Pritom ale – ak sa vrátime od mojich úvah ku spomenutej Honzákovej knihe – v spoločnosti sa vytráca „hrejivá ľudská súdržnosť.“ Áno, s týmto sa s ním stotožňujem a pokladám za zlú situáciu, v ktorej sa ľudskosť a pravdivosť stáva niečím neželaným.

Pravdou je, že kedysi vystačilo na regulovanie správania v ľudskej spoločnosti 10 božích prikázaní. Dnes sú vytvorené na regulovanie správania sa ľudí v spoločnosti desiatky tisíc zákonov, vyhlášok, smerníc a i tak je to čoraz horšie. Nikto sa v tých predpisoch už ani nevyzná, málokto ich dodržuje.

Manipulácie…

„Spoločnosť má tendenciu nechať sebou manipulovať“ – tvrdí Radkin Honzák namiesto spoločenského konsenzu o etickom správaní. .

Ľudia sú kŕmení absurdnými sľubmi, nezmyselnými štatistikami (akým úspechom je u nás rast HDP – azda verí niekto z vás tomu, že HDP bude a môže rásť ustavične, donekonečna?) a majú nerealistické očakávania. Na smútok dostaneme antidepresíva, na osprostenie mediálnu masáž mozgu.

Radkin Honzák otvorene pomenováva, že najhoršou manipuláciou podľa neho je manipulácia farmaceutických firiem s údajmi o liekoch. Pri klinických skúškach liekov sa s výsledkami manipuluje účelovo tak, že sú zatajované niektoré zistené ťažkosti. Je to tak, všetko v mene zisku.

Gauneri v spoločnosti…

Honzák hovorí o troch typoch patologických osobností „pri moci“ – psychopatoch, machiavelistoch a narcistoch, za štvrtý typ pokladá triadickú osobnosť, kombinujúcu všetky tie patológie do jednej. Pripomína výskum z roku 2005 (Belinda Board, Katarina Fritzon), podľa ktorého viac psychopatických čŕt ako „nezvratne narušení kriminálnici“ v detenčnom zariadení Broadmoore mali predsedovia predstavenstiev veľkých spoločností…

A ako diagnosticky triezvo hodnotí – od psychopata sa môžete dočkať všetkého možného, len nie milosrdenstva, súcitu a pocitu viny. Tak snáď je nám už jasnejšie, prečo niektorí politici majú vyhlásenia, ktoré nám berú dych a pochybujeme o ich zdravom rozume. Nuž, je to zrejme o osobnostnej poruche.

Celebritnosť…

Byť VIP osobou či celebritou je v súčasnosti v slovenskej spoločnosti „IN“. Na celebrity sa hrajú také indivíduá, že Janko Jesenský (známy svojimi dielami s brilantným humorom, satirou) by mal námetov na tvorbu počas niekoľkých životov.

Nie, tento môj výrok nie je o pohŕdaní ľuďmi, či o ich posudzovaní, ale o konštatovaní faktov. Kým kedysi boli elitou spoločnosti ľudia vzdelaní a kultivovaní, správajúci sa s noblesou, dnes je to súbor predstaviteľov rôzneho druhu (Česi majú výstižný názov „sebranka“), ktorý sa pretŕča pred médiami akýmkoľvek spôsobom a hrá sa na nadradenú skupinu. A to sme už pri pochopení, že je v zmysle filozofie slovenských „celebrít“ lepšie byť negatívnou celebritou, ako žiadnou. Negatívne celebrity sú gauneri všetkého druhu – podvodníci, zlodeji, kriminálnici, zlatokopky, no dalo by sa menovať zrejme dlho… V spoločnosti s popletenými hodnotami takíto ľudia nie sú morálne stigmatizovaní, ale naopak, sú pokladaní za spoločensky úspešných a často inými napodobňovaní…

Ako toto prispieva ku upevňovanie kvalitných hodnôt v spoločnosti?

Citát z knihy, ktorý sa mi páči…

Honzák spomína poviedku Anthonyho de Mella, opisujúcu príbeh človeka, ktorý pestoval trávnik. Nech robil čokoľvek, stále mu v ňom rástli púpavy a nevedel sa ich zbaviť. Napísal preto list na ministerstvo poľnohospodárstva, čo má s nimi spraviť. Odpoveď z ministerstva znela: „Odporúčame, aby ste sa ich naučil mať rád.“

Záverom…

A čo s tou husou, ktorá preletela cez more?

Nuž, je to české príslovie, ktoré hovorí, že „… hus preletela cez more – a zostala husou.“

Je to príbeh o nás všetkých, ktorí všetko toto všetko, čo sme si popísali dnes, dobre vieme „preleteli sme cez more“, no stále mlčíme a len sa prizeráme…

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 24.10.2016

P. S. : Hej, spoločný cieľ je ako svetlo v diaľke. Kiež by k takému zmysluplnému smerovaniu spoločnosť raz dospela.