otvorene

Už to tak býva, že práve tie veľké veci sú zdanlivo nenápadné. Že aj ľudia, dotýkajúci sa nášho srdca najhlbšie, môžu pôsobiť v prvej chvíli nenápadne, „akoby to neboli tí praví“. A že tí, ktorých naozaj milujeme, zostávajú v našom srdci navždy, bez ohľadu na priestor a čas…

Tento blog preto venujem všetkým deťom, ktoré zomreli a ich rodičom, ktorí takúto životnú skúsenosť prežili, podobne ako ja. Dnes plne chápem, akú životnú odvahu a silu museli prejaviť, aby dokázali ísť ďalej. Skláňam sa pred nimi s úctou.

Rúfusovsky povedané – „možno, že človek v hĺbke za očami má ešte jedny ešte hlbšie oči: oči lásky a oči bolesti…“

Takže dnešný blog bude o strate dieťaťa a rodičovskej láske a statočnosti, aj o jednej úžasnej knihe navyše.

Tí, ktorých milujeme…

Ak hovoríme o tých, ktorých milujeme bezvýhradne a trvale, navždy, potom sú to naše deti. Môj obľúbený Rúfus v jednej zo svojich básní povedal, že „deti sú Božie“… Áno, deti sú Božím darom, nič cennejšie a dôležitejšie v živote nepoznám.

A tak dnes práve o nich. Práve naše deti sú pre nás svetlom, nádejou, zmyslom života, budúcnosťou. Sú tým, kvôli čomu sme ochotní  obetovať vo svojom  živote všetko ostatné. Deti sú našimi najväčšími učiteľmi, učia nás chápať život a jeho pravé hodnoty. Vďaka nim zmúdrievame. Vďaka nim sa stávame lepšími ľuďmi. Vďaka nim sa tešíme na budúcnosť. Vďaka nim sme ochotní bojovať za to, aby zajtra bolo lepšie ako dnes a aby tento svet bol krásnym, láskavým a bezpečným miestom.

Rúfus napísal krásne vyznanie rodičovstvu a rodičovskej láske v básni Rakvy z Vietnamu, kde hovorí…

„Viete vy, ozaj, pán minister, čo všetko značí syna mať? Učiť ho kráčať prvé krôčky a prvé veci spoznávať. Do loďky vziať ho na oceán, koníky z dreva strúhať preň, rozhádzať peniaz vlastných nocí, aby bol krajší jeho deň. A keď vám ktosi, šedivému, posledné brázdy odorá, do neho vliať sa bezvýhradne, tak ako Seina do mora, život svoj dožiť jeho žitím do posledného záchvevu…“

Špecifickou školou života sú deti s postihnutím. Učia nás, rodičov, ďaleko intenzívnejšie ako deti zdravé, vyžadujú oveľa viac úsilia, aby sme ich prijali a milovali než deti zdravé. Ale keď ich prijmeme a pochopíme, uvedomíme si ich úžasnosť a jedinečnosť, hlbokú čistotu a nepredstieranú radostnosť. Učia nás milovať bezvýhradne – nie pre krásu, dokonalosť, výkon, ale len preto, že sú.

V Modlitbičke za postihnuté deti Rúfus o nich píše, pretože to sám pochopil vďaka svojej postihnutej dcére Zuzanke  „…Tomu, kto čisté srdce nosí, k radosti veľa netreba. Ten ľahko vzlietne z rannej rosy na chromých krídlach do neba…“

Ak ja hovorím o niekom, koho milujem navždy, cez priestor a čas, je to môj syn.

Iste, každý z nás má blízkych, ktorí zomreli. Aj ja, milovala som starých rodičov – a tí už medzi nami nie sú. I moja krstná mama.  Každému z nich horí dnes na balkónovom ráme sviečka.  Ale taký je prirodzený kolobeh života, prežili život a zomreli, spomínam na nich s láskou.

Môj syn Maroško, ktorý bol postihnutý, by budúci rok v júli mal iba 18 rokov. Nedožil sa ich – v dôsledku závažnej chyby lekárky v revúckej nemocnici zomrel v marci 2014. A tak veľmi sa tešil zo života, mal život pred sebou.

Stále mám pocit, že je tu, všade okolo mňa, že je neoddeliteľnou súčasťou celého tohto sveta… Je tu. Viem to. Ale i tak mi neskutočne chýba. Môj syn.

Hm, a tá úžasná kniha?

Dnes vám predstavím úžasnú knihu. Už mesiac leží v mojej posteli pod vankúšom. Občas ju v noci vytiahnem a chvíľu si z nej čítam Jasné, poznám ju už dávno – je z mojej srdcovkovej knižnej poličky, je to taká nenáhodná náhoda, že som ju tam kedysi zaradila – jedna v rade mojich zvláštnych životných koincidencií. Ale čítala som ju predtým úplne inak, pravdaže…

Tá kniha je naozaj útla, len trošku presahuje veľkosť mojej ruky. V nenápadnom bielom obale. Poznačená časom – vyšla v roku 1968. Nepredpokladám, že ju poznáte. Napísal ju Peter Karvaš, známy zrejme predovšetkým svojimi humoristickými poviedkami.

Kniha je plná detských, radostných príbehov, úsmevných trapasov i nádherných dobrodružstiev, ktoré zažívame my dospelí s deťmi. No napriek tomu tá kniha nie je humorná. Aj keď Karvašov humor a irónia z nej neomylne prerážajú v príhodách, v ktorých popisuje úskalia rodičovstva a zažívané trampoty, záver ju od humornej príručky posúva kamsi inam. Je autobiografická a venoval ju svojmu staršiemu synovi.

Volá sa Nedokončená pre detský hlas. 

Nedokončená pre detský hlas…

Záver… „Potom, uprostred bezhviezdnej sychravej silvestrovskej noci, veľký odišiel a nikdy sa nevrátil.  Navždy vzal so sebou radosť a všetko, o čom na týchto miestach mohla byť ešte reč a pre čo bolo hodno žiť a usmievať sa…“ 

Hej, jeho syn tragicky zahynul.

Bolestná životná skúsenosť…

Ach, áno, takáto životná skúsenosť zasiahne do života človeka a zmení ho. Stretla som  zopár ľudí, ktorí takúto životnú skúsenosť prežili a hovorili o tom.  Sú to tie moje dôverne známe koincidencie – sadnem do taxíka a taxikár mi cestou porozpráva svoj životný príbeh o strate dieťaťa…  Ľudia zažijú stratu, no dokážu niesť dôstojne a dospelo ďalej svoju zodpovednosť,  uchovať to, čo zostalo. U nás to tak nebolo – a o to je ťažšie sa s tým vyrovnať.

Čítam tú knihu a spomínam…

Čítam ju a zaplavujú ma spomienky. More spomienok na môjho syna.

Keď sa narodil, pôsobil tak vzdialene, v inkubátore v banskobystrickej nemocnici, kam sme za ním s manželom dochádzali každý pondelok. Drobný uzlíček s čuprinou tmavých vláskov,  neskutočne krehký. Dieťatko.

A potom vyzeral tak trochu ako cudzinec, kým sme našli spoločnú reč. Kým sme spoločne kráčali schodík po schodíku do tohto sveta a snažili sa pochopiť, ako ho kto z nás vidí. Nechápal, prečo si neľahnem a nesnažím sa na gauč vykročiť a ja som zasa nechápala, prečo si líha na koberec a snaží sa gauč zdolať vykročením naň. Veľký bojovník.

Mal veci, ktoré miloval. Ľudí, na ktorých sa tešil na prechádzke. Veľa sa smial. Bol autista, no mal rád dotyk, miloval hladkanie po chrbte a škrabkanie po hlave. Neskutočne sa tešil zo života.

U partizánov…

Je tu na Prednej Hore v lese miesto, ktoré volám „u partizánov“… Je tam nádherný výhľad a s Maroším sme tam chodievali na prechádzku takmer každú nedeľu predpoludním. Tak to u nás bývalo – v sobotu doobedu som varila ja a bral ho vonku manžel, v nedeľu sme sa prechádzali my dvaja (zväčša sami, občas i s dievčatami) a varil manžel. Poobede bývali prechádzky spoločné.

Boli sme s Maroším na prechádzkach vždy pri sebe, stále spolu. Keď sme kráčali „k partizánom“, viedla som ho úzkou cestičkou mojou ľavou rukou za sebou.

Od synovej smrti som „k partizánom“ nechodievala. Od tých čias – pravdu povediac – žijem v pekle. Kráčam dňami s bolesťou zo straty syna, vlečúcimi sa súdmi s vinníkmi jeho smrti, zodpovednosťou navalenou iba na moje plecia, so strachom z večera i z budúcnosti.  Bez svetielka nádeje v diaľke.

Vybrala som sa  „k partizánom“ opäť raz po dlhom čase ood Maroškovej smrti, až tento rok. Šla som tam niekoľko krát – sama alebo s dcérou Kikou. Cesta už zarástla kríkmi a vysokou trávou, ťažko ju rozoznať. V jedno slnkom prežiarené popoludnie som ňou kráčala sama a po tvári mi tiekli slzy,  lebo som si uvedomila, že idem a ľavú ruku držím za chrbtom…

Záverom…

Všechsvätých, čas hlbokých spomienok, lásky a úcty k tým, ktorých máme hlboko vo svojich srdciach.

Mihotavý plamienok sviečky privoláva milovaných blízkych späť v našich spomienkach. Bežia nám hlavou príbehy, ktoré sme spolu zažívali a vyvstávajú nám pred očami radostné, krásne spoločné chvíle.

Sú s nami, stále s nami.

A…   to je všetko,

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 31.10.2016

P. S.: Hej, „U partizánov…“

P. P. S.: Rúfusove Žalmy I.

Z hlbokosti volám k Tebe.

Tak volá do hory bolesť a seje kvety.

Ten spôsob pokory poznajú už len svätí.

Takáto pokora na ľudské srdce padne, len ak je srdce vysoko.

Alebo celkom na dne.