otvorene

Jasné, všeličo v našom živote môže byť krehké ako motýlie krídla, čarokrásne, jemné. Závisí od nášho tvorivého prístupu k životu, čo všetko krehké v ňom uvidíme, či si v ňom sami krehko utvárame.

Ale to krehké, o čom budem písať teraz, to nevymyslíš len tak. Úplne ma to očarilo. Takže v dnešnom blogu sa dozviete o niečom úžasne krehkom, čo ma dnes skutočne očarilo a samozrejme aj o tvorivosti, aj o nejakej úžasnej knihe s tým všetkým spojenej (prinajmenšom o jednej).

Tak to už v živote býva…

Tak to už v živote býva, že sa veci niekedy neplnia ako plánujeme. A ak som v úvode blogu sľúbila nejakú úžasnú knihu, o ktorej v súvislosti s krehkým a tvorivým bude reč, nebude to tak celkom pravda – pohovoríme o dvoch úžasných knihách.

Tá prvá s názvom Veľké kúzlo je od Elizabeth Gilbert (ktorú možno poznáte skôr ako autorku knihy Jedz, modli sa a miluj), hovorí o kreativite ako o svete, ktorému nerozumie každý. Vyžaduje si odvahu a tvrdohlavú radosť.

A je to fakt.

Omyly a kreativita…

Prvý veľký omyl je očakávať, že kreativitu sa môžeme naučiť. Môžeme sa naučiť základy nejakej techniky, ale kreativita je to, akým spôsobom s ňou pracujeme potom ďalej. Môžeme postupovať vždy presne podľa návodu, počítať očká, alebo presne vážiť suroviny v recepte. Alebo môžeme vykročiť vlastnou cestou…

Druhým omylom je myslieť si, že kreativita znamená návod ako niečo robiť – kdeže, kdeže, je o tom, prečo niečo robíme. Elizabeth Gilbert tomu tiež rozumie, pretože podľa nej robíme veci práve pre tvrdohlavú radosť, kreatívny život chápe ako  „boj proti bezohľadnosti spaľovne tohto sveta“.  

O tom, že tvorba je pre mňa dôležitá, som už písala pri veciach, ktoré sú v mojom srdci. No hej, naozaj je.

Kreatívny život však podľa mňa neznamená život dobrodružný, cestovateľský, nie je to hysteroidné hnanie sa za niečím zvláštnym a mimoriadnym, snaha dostať sa do popredia a získať ocenenie či uznanie od iných. Pokojne môžete sedieť doma a kreatívne žiť naplno deň za dňom. Podstatou kreatívneho života je robiť veci radostne – to, čo naozaj chcete. A plne chápem tú jej definíciu, že ide o tvrdohlavú radosť – tiež by ste chápali, keby ste párali už skoro hotovú čiapku, lebo ste sa rozhodli dať tam jeden riadok v inom odtieni. Nie, nepárala a neprerábala som veci nikdy pre formálnu dokonalosť, ale pre pocit vlastnej spokojnosti – víziu, za ktorou idem. Hovorím tomu  „nájsť dušu vecí“ – a skutočne mám pocit, že ak niečo tvoríme, tak sa tým odhaľuje jeho vlastná duša, jedinečnosť bytia tej veci, diela…

Možno sa to stáva i vám, že keď niečo dorábate, máte pocit, že to nie je ono a prepracujete tú vec odznovu. A potom zrazu viete, že to je presne ono…

Nie je podstatné, koľko ľudí ocení vaše dielo, pretože tvoríme pre vlastnú radosť, ak tým potešíme i niekoho iného, je to fajn. Ja obdivujem tvorivosť iných ako princíp, ako spôsob života, aj keď výsledok ich tvorby mi nemusí veľa hovoriť…

Jediné, čo nám môže kaziť tvorbu, je náš strach, naša malosť. Ibaže čo horšie sa môže stať pri tvorbe ako to, že nevytvoríme nič? To predsa máme, i keď sa o nič nepokúšame, takže stratiť niet čo…

A čo ma dnes skutočne očarilo?

No tá druhá kniha – veď vám o nej poviem, vydržte. Je prekrásna. Ako som k nej prišla? Zahrabala som nedočkavo v  balíku mojej najstaršej (dcéry Kiky – balík dorazil k nám domov dnes podvečer),  samozrejme s jej povolením, pretože je v škole.

Fúha, tá kniha je skutočne prekrásna. Je plná zázračne krehkých vecičiek, šperkov  v podobe nežných kvietkov – za pravdu by mi dali určite  mnohé dievčatá a ženy. Autorkou je Irena Marie Hartingerová a kniha sa volá Tvoříme šperky z PET lahví. Fascinuje ma, ako dokázal niekto tvorivý vymyslieť spôsob ako z obyčajných umelohmotných fliaš od minerálky či malinovky vyrobiť zázračne krehké veci…

Keď uvidíte tie obrázky v knihe, pochopíte, čím ma tak fascinovala. Sú  to také snové, jemné a nežné veci, prekrásne.

Ak uvažujete, čím úžasným prekvapiť na Vianoce niekoho blízkeho, tak skúste vziať do ruky túto knihu a spraviť nejakú z tých rozprávkovo krásnych vecí, krehkých ako motýlie krídla…

Záverom…

Diela chcú byť vytvorené. Tak prečo im s radosťou nepomôcť…

Elena K. Ištvánová    Predná Hora, 14.11.2016

P. S.: Veci s nami hovoria, stačí pozorne načúvať svoje srdce…