otvorene

No a tak sme zasa raz pri snoch. Veď hej, sú také lákavé, občas…

Dnes v mojom blogu pouvažujeme o tom, za ktorými našimi snami hodno vykročiť a preniesť ich do reality svojho života…

Sny a život…

Kto z nás by nechcel mať úžasný život? Ibaže úžasným sa náš život stane, len ak dokážeme odhaliť a odhodiť pozlátko. Pretože úžasný život je ako jadierko v tvrdej škrupine, treba sa k nemu prelúskať.

Ako napísal kedysi Křivohlavý – „je skvelé, ak máme knihu, ktorou by sme sa mohli riadiť v živote, ešte lepšie je, ak žijeme tak, že o tom môžu napísať knihu…“

Život, ktorý hodno žiť a o ktorom hodno aj písať knihu…

Taký život pre mňa nie je o dokonale zariadenom dome a bohato prestretom stole, kde je však všetko nasiaknuté chladom. Nie je o večerách v nóbl podnikoch, o „nacvičených úsmevoch číslo 4 a 5“, ani o tom, že „musím sa namaľovať, aby som išla vysypať smeti“, ani o psíkoch v prešívaných kombinézkach a topánočkách, rovnako mŕtvych ako ich majitelia. Ani o tom, že musím ísť na víkendový relaxačný pobyt, či na drahú zahraničnú dovolenku kvôli „zážitkom“…

Prázdny život však vonkoncom nie je len o peniazoch, bohatstve. Poznám aj takého naozaj bohatého chlapa, ktorý sa nechváli prvoplánovo majetkom, dokonca ani nežúruje, nepije alkohol, jeho obľúbený nápoj je čistá voda, žije proste, viac načúva druhým ako hovorí a – sorry, zlatokopky, nemáte u neho šancu.

Taký život, ktorý hodno žiť a o ktorom hodno aj písať knihu, nie je o pocite, že doma umriem nudou, že všetky dni sú rovnaké. Pretože ho deň za dňom žijeme…

Pre mňa je život hodný žiť o teple  – to znamená o hlbokom bezpečí, o každodennosti a radostnosti, tešení sa z obyčajných vecí. O humore a láske.

Jasné, že cesta k takému životu vedie cez srdce…

Ak sa budeme dívať na veci srdcom a prijmeme ich do svojho srdca, potom sa ich budeme snažiť presadzovať i rozumom.

Niekedy je šťastie ako okuliare na nose, sú tak blízko a pritom ich nevidíme…

A že by ste teraz chceli nejaký úžasný príbeh, taký na knihu?

Jasné – o Jiřině. Človek, pri prvom stretnutí s ktorým som plakala. A na druhé stretnutie som sa s odstupom tuším dvoch rokov hrnula nadšene. Porozprávam vám o nej.

Pri prvom stretnutí stála pri vstupe do veľkej auly, ktorá bola skoro plná. Útla staršia pani, s vítajúcim úsmevom a iskrivými očami. Každému účastníkovi podala ruku a privítala ho. Nikdy predtým ani potom – a mám pochodených hodne vzdelávačiek – som sa s niečím takým nestretla. S takou úctou k ľuďom, s takým hlbokým záujmom a pokorou.

Vy ešte stále neviete, s akou Jiřinou  som sa stretla? Predsa s najznámejšou českou psychologicčkou, zakladateľkou terapie pevným objatím – Jiřinou Prekopovou. Po tom turbulentnom privítaní všetkých, skutočne všetkých, prišla na pódium a po celý deň hovorila, živo gestikulovala, neprejavila ani na chvíľu únavu. Večer pri rozlúčke jej organizátori pripravili prekvapenie – súbor, ktorý spieval obľúbenú ľudovú pieseň jej už nebohého manžela, ktorý bol pôvodom Slovák – Zaleť sokol, biely vták… A Jiřine sa v prvej chvíli mihlo na tvári dojatie, no potom sa gurážne pridala a spievala s nimi…Úžasná žena. A hej, aj úžasná terapia.

Jiřina sama napísala, pravdaže množstvo kníh – o výchove detí, rodičovstve, o láske. Dnes spomeniem jej knihu Aby láska v rodinách prúdila. Rozvíjanie schopnosti milovať pokladá za svoju najdôležitejšiu životnú úlohu. Keby som vám mala spomenúť, čo všetko múdre v tej knihe dala, tak by sme tu sedeli i zajtra večer. Tak aspoň niečo – Jiřina v tej knihe pokladá za najnáročnejšiu úlohu lásky autistické dieťa, ktoré konfrontuje rodičov s prevrátenými hodnotami autistickej spoločnosti – založenej nie na láske, ale na konzume.

Skrátka – úžasná kniha o úžasnom človeku. O človeku, ktorý žije tak, že knihu o ňom hodno čítať. A hodno čítať aj knihy, ktoré napísala.

Bolo mi vtedy ľúto, že som nemohla z finančných dôvodov ísť k nej na ten dlhodobý výcvik. Ale zato som prečítala všetky jej knihy…

Ach, hej, a terapia pevným objatím je hlboko upokojujúca.

Źivot, ktorý hodno žiť…

Nemôžeme sa stať tým, čím môžeme byť, ak zostaneme tým, čím sme.

Takže len zmenou seba samých, ochotou ísť do životnej zmeny…

Záverom…

No, dobre, dáme hru na jednu otázku. Takže nejakú jednoduchú – „Na čo práve myslím?“

Hm, odpoviem úprimne – na jeden citát, ale naozaj teraz neviem, kto ho povedal:„Len ten, kto má odvahu snívať, bude mať silu za svoje sny bojovať“.

A v akej súvislosti o tom uvažujem?

Ale no tak, nenachytáte ma, to už je predsa druhá otázka…

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 14.12.2016

P. S:: Ach, áno, z mojich srdiečkových kameňov…