Možno poznáte ten príbeh, ktorý začína slovami Bolo raz… Niekedy sú tie príbehy krásne a majú šťastné konce, inokedy sú smutné a tisnú sa nám pri nich slzy do očí. Spomíname nimi na ľudí, ktorí sú hlboko v našom srdci. Jasné, toto je moja spomienka na človeka, na ktorého často myslím s láskou.
Pri dnešnom príbehu nie som ohnivý drak, ale to zrejme cítite… Ach, áno, takže o takom príbehu dnes v mojom blogu…
Bol raz Peter…
Vlastne ešte je. Jednoduchý chlapec, o ktorého sa starala láskavá mama. Bola slobodnou matkou a chlapec vyrastal bez otca. Po jej smrti – už ako dospelý, ale naďalej hodne jednoduchý – zostal sám, teda pretĺkal sa životom za občasnej pomoci ľudí z okolia, ktorým jeho osud nebol ľahostajný.
Ale nebolo to pre neho jednoduché. Tento svet nie je pre slabých. A on je bezmocný a bezbranný…
Je veľa takých Petrov…
Tento štát sa nestará o tých, ktorí ťahajú v živote za kratší koniec povrazu – sú slabí, starí, chorí, postihnutí. Alebo ako Peter – nie postihnutý, len rozumovo jednoduchý, odborne sa tomu hovorí „v hraničnom pásme mentálnej retardácie“.
Kedysi sa taký človek dokázal postarať o seba existenčne, pretože mal zaistenú prácu, z ktorej sa uživil. Musel pracovať, a mal tak zmysluplne vyplnený deň. Dostal sa do pracovného kolektívu, medzi ľudí a tak mal zaistené vzťahy a kontakty. Takí ľudia ako on netúžia po veľkých veciach, neláka ich dovolenka na Malorke, či v Dubaji. Kedysi mal taký človek možnosť prežiť svoj život dôstojne vo svojom malom každodennom obyčajnom ľudskom šťastí.
Dnes sú takíto ľudia stratení vo svete „veľkých príležitostí, v ktorých je každý z nás zodpovedný za svoju budúcnosť“. Demokracia nám predsa dáva šance, aby sme „zbohatli poctivou prácou“ – spomínate si možno na ten nezabudnuteľný výrok istého nášho dnes už nebohého zbohatlíka…
Tento svet nie je pre slabých. Je pre silných, ktorí majú žalúdok byť bezohľadnými. Ktorí sa neštítia ryžovať na úkor tých slabých, alebo na úkor tých slušných.
Je mi smutno z tohto „sveta veľkých šancí“…
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 16.2.2017
P. S.: Bola raz „stařičká chůva“…
Nie, nie je to spomienka na rozprávku o pyšnej princeznej. Kedysi som vám v mojom blogu napísala, že „stařičkou chůvu“ som mala v detstve i ja. Tá láskavá mama z dnešného blogu bola jej dcérou a mojou milovanou krstnou mamou…
Celá debata | RSS tejto debaty