otvorene

Desiaty krok na Ceste líšky nám odhalí to, čo je podľa mňa potrebné ku vykročeniu po akejkoľvek ceste – a o Ceste líšky to platí rovnako. Takže o tom, bez čoho sa podľa mňa v živote nedá ísť, v dnešnom blogu…

Bez čoho sa nedá ísť…

To, bez čoho sa v živote nedá ísť, je láska.

Čo láska je?

Hlboký vnútorný záväzok. Je podľa mňa vzťahom bezpodmienečného prijatia, jedinečnosti a dôvery k Bohu (tomu, čomu v živote veríme), svetu, inému človeku, sebe.

Je úzko prepojená s vierou, je jedným z rozmerov viery. „Viera sa prejavuje láskou“. (Gal 5, 6) a práve prostredníctvom skutkov lásky sa prejavuje úprimnosť viery.

Pravdaže, biblicky je to Boh, ktorý sa spája s uverením v neho, nádejou a láskou. Ale v podstate to isté funguje i vo vzťahu ku svetu, inému človeku, či sebe samému.

Ak veríme svetu, máme k nemu dôveru, potom ho pokladáme za láskavé a bezpečné miesto, s nádejou doň vstupujeme a milujeme ho. Základy tohto postoja sa formujú prostredníctvom vzťahovej väzby kdesi na začiatku nášho života a ovplyvňujú nás počas neho. Veríme, že niekedy sa síce stane niečo zlé, ale i tak je svet fajn. A psychológovia hovoria o tomto postoji, ako o viere v spravodlivý svet.

Ak veríme inému človeku (znamená to nielen uveriť niekomu, ale zároveň aj uveriť v neho ako pre nás výnimočného človeka), potom s ním s nádejou budujeme vzťah, rozvíjame lásku.

Ak veríme sebe, potom s nádejou rozvíjame svoje možnosti, prijímame sami seba.

A hej, podobne ako viera bez skutkov je mŕtva, je bez skutkov i láska len prázdnymi slovami bezo zmyslu. Len naše činy láske dávajú život.

No, čo poviete na moju definíciu?

Sila lásky…

Krásny príbeh o sile lásky nám poskytujú zvieratá. Líška dokáže chrániť svoje mláďatá do posledného dychu. Nikdy ich dobrovoľne neopustí, ani im neublíži, ako to ľudia niekedy robia.

Láska k dieťaťu je tým putom, ktoré nás celoživotne spojí. Áno, láska matky je najsilnejšou láskou, je to puto, ktoré nezničí nič na svete. Kvôli deťom sme ochotní obetovať nesmierne veľa, trpíme ich bolesťou a žiarime ich radosťou. Sú tým najcennejším a najkrehkejším v našom živote.

Partnerská láska je iná, pretože kým dieťa vypúšťame postupne do sveta a osamostatňuje sa, aj keď puto trvá na diaľku, tak partner by mal stáť natrvalo a pevne pri nás, ceníme si blízky a dôverný vzťah. Nájsť partnera, ktorý bude stáť pevne pri nás, spoľahlivo a zodpovedne,                     natrvalo, nie je jednoduché. Prinajmenšom takých vzťahov nie je veľa.

Ozajstná partnerská láska je hlboký vnútorný záväzok. Človek dneška ho však prestal chápať – a tak sú vzťahy krátkodobé, ľudia sa v nich správajú nespoľahlivo a nezodpovedne. Rodičia opúšťajú úplne malé deti a vytvárajú pre ne rôzne formy „striedavej starostlivosti“.

Nie, nie som kategoricky proti rozvodom, niekedy je rozvod tou jedinou reálnou možnosťou – ak sa obaja partneri nesprávajú zodpovedne a čestne. Rozumiem tomu dobre, namiesto lásky v takých situáciách zostáva len bolesť a strach.

Lenže práve preto si myslím, že láska sa musí spájať s hlbokým záväzkom a musíme zvažovať, na základe akých kritérií si životného partnera vyberieme. Putovať od partnera k partnerovi je z môjho pohľadu nedospelé – a rozhodne to nie je o láske. Pretože ozajstná láska je o jedinečnosti, výlučnosti, životný partner nie je náhradná náplň, ktorú môžeme kedykoľvek vymeniť za inú.

Láska nie je jednoduchá…

Nuž, ľudia si pletú s láskou kadečo. Ten pravý partner by však pri nás mal stáť „v dobrom, aj v zlom“ – teda hlavne v zlom. Pretože v dobrom pri nás stáť dokáže hocikto. Ak si uvedomujeme a prijímame lásku ako hlboký záväzok, potom vieme, že si hľadáme partnera do zlých čias, ktorý pri nás bude stáť pevne a spoľahlivo v nepohode, odolá pokušeniam všetkého druhu.

Je to – ak si pripomeniem časy, keď som pracovala v liečbe závislostí – skrátka tak, ako s alkoholikom, ktorý tvrdí, že má svoje pitie pod kontrolou, pretože keď nechce, tak si nevypije. Ibaže nepiť vtedy, keď sa mu nechce, to nie je žiadny problém, umenie pre neho je nevypiť si, keď by si vypil chcel. Vtedy sa ukáže skutočná sila a pevnosť jeho rozhodnutia, to sú tie zlé časy, ktoré treba ustáť.

Podobne je to aj s láskou – je už na začiatku potrebné hľadať takého partnera, ktorý je „do zlých čias“, pretože tie zlé časy občas v živote prichádzajú ku každému z nás. A čím sme starší, tým väčšiu cenu má partnerova spoľahlivosť a to, že stojí pevne pri nás, vie odolávať pokušeniam a že s nami dokáže ustáť zlé časy… To si však vyžaduje skutočne zrelú a silnú osobnosť, preto nie je jednoduché takého partnera nájsť.

Žiaľ, často až vekom a životnými skúsenosťami pochopíme, že ten pravý partner nie je Pán úžasný, ale Pán spoľahlivý.

Láska k svetu…

Ach, hej, to, čo naozaj milujeme, tomu sa snažíme neubližovať. Takže ak milujeme svet úprimne, neubližujme mu, ale chráňme ho s úctou.

A nejakú peknú knihu k téme?

Hm, dobre. Pravdaže, Biblia, List apoštola Pavla Rimanom – Prvý list Korintským, a môj najobľúbenejší biblický citát.

„…A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol….. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska….“

Nič na svete, ani čas, ani peniaze, ani moc, ani poznanie nedokáže uchovať veci tak silne a natrvalo, ako to dokáže láska. Hej, jedine vďaka láske zostávame navždy v srdciach tých, ktorí nás úprimne milujú, aj keď zomrieme.

Záverom…

Cesta líšky vo svojom desiatom kroku nám hovorí – miluj úprimne a hlboko.

Elena K. Ištvánová   Predná Hora, 5.3.2017