otvorene

Kde bolo, tam bolo bola raz jedna Popoluša. Žila so svojou rodinou v malej dedinke na okraji sveta. Popoluša bola jednoduché (a pekné) dedinské dievča. Medzi jej záľuby patrilo sledovanie Palomy, lakovanie nechtov a hranie Poua na mobile. Ešte občas sa aj učila do školy. Žartujem! Popoluša sa nikdy neučila, ona si vždy písala ťaháky. Popoluša snívala, že raz jej spadne z neba bohatý princ (nemusí ani padať, len nech príde na Volkswagene Touareg).

Jedného februárového večera, keď veľmi pršalo, snehu bolo len kus a mláky boli také veľké, že boli väčšie ako veľké, musela ísť Popoluša vrátiť svojej kamarátke Klementíne katalóg Oriflame. Na tom by nič nebolo, lenže Popolušina kamarátka bývala dosť ďaleko – človek musel ísť až 2 minúty, z toho polovicu času musel ísť potme cez les. Nebolo to bohviečo. A aby toho nebolo málo, aj cesta bola zlá – taká obyčajná, lesná, s kamienkami, blatom, konárikmi a mlákami. Mláky boli lokálnym problémom tejto cesty. Občas, najmä na jar, keď sa topil sneh, sa stalo, že cesta bola taká zlá, až starosta musel zvolať celé aktivačné práce (všetkých 4 ľudí) a tí 2 dni vkuse vypúšťali všetky mláky aby sa neutopila chuderka Klementínina babka, ktorá sa rada chodila prechádzať.

Ale naša odvážna (a pekná) Popoluša išla na strastiplnú Oriflame misiu – však chcela, aby jej Klementína objednala nový lak, tak musela. Inak by nebola pekná – a to nemohla riskovať. Mala na sebe svoje obľúbené oblečenie – ružové kroksy, ružové pyžamo s medvedíkmi a.k.a „tepláková súprava“, ružovú vetrovku s kožušinkou a tri a pol kila makeupu (áno, aj potme sa nosí make up). Cesta tam sa dala. Aj cesta späť sa dala, až na to, že niečo v lese zapraskalo. Popoluši preblesklo mysľou – Do kelu, medveď! A s krikom „ááááááá“ utekala preč. Bola preč rýchlosťou blesku.

Nebol to medveď, ale princ Eduard II. Anglický. Eduard bol v lese preto, lebo videl na National Geographic dokument o tom, že najlepšie sa na huby chodí večer, tak okolo siedmej. Celý nadšený vybehol von, rovno do lesa. Akosi mu však ušlo pár vecí: 1. huby rastú v lete a na jeseň, nie vo februári, 2, že je von tma a aj keby nejaké boli, pravdepodobne by ich nenašiel bez baterky. Ako Popoluša bežala, tak si nevšimla, že v jednej bláke (blatomláke) stratila svoju ružovú kroksu.  Zato Eduard si všimol, že Popoluša stratila kroksu. Snažil sa jej ju vrátiť, ale Popoluša bola veľmi rýchla. Navyše, ako za ňou bežal, stúpil si na rozviazanú šnúrku a spadol do bláky. Mláka nie je najlepšie miesto na premýšľanie, ale ako tam Eduard ležal, tak zasnene rozmýšľal, ako vráti Popoluši kroksu. Napadlo mu, že tak romanticky, ako v každej rozprávke: nájde tú, ktorej sadne kroksa na nohu… No rýchlo si spomenul, že Popolušine kroksy nosieva aj jej oco, keď ide smeti vysypať a povedal si, že toto nie je dobrý spôsob vrátenia kroksy. Navyše, Popolušu pozná, vie kde býva a tak jej kroksu môže rovno zaniesť domov.

Popoluša pribehla pred dom tak rýchlo, že keby jej merali čas, tak určite je to nový svetový rekord. Pred domom stretla svoje kamarátky – Renku a Zdenku. „Medveď, medveď! Utekajte domov!“ snažila sa ich varovať. „To určite Popoluša! Aj minule si nás naplašila a nič tam nebolo“ vysmiali ju kamarátky. „Neveríte? Poďte sa pozrieť!“ Renka a Zdenka boli odvážne a medzi ich obľúbené činnosti patrilo „mať pravdu“, takže museli ísť overiť (alebo ako to oni volali – maťpravdovať) situáciu. Všetky tri kamarátky sa vybrali smerom ku Klementíninmu domu…

A vtedy sa z bláky pozviechal doudieraný Eduard. Bol celý zablatený, vo vlasoch mal prilepené nejaké listy a konáriky. V ruke víťazoslávne držal zablatenú kroksu a pretože videl Popolušu, rozbehol sa za ňou, že jej ju vráti. Dievčatá zbadali, že oproti nim niečo beží. Vôbec to nevyzeralo ako medveď, no ten by bol v tejto situácii asi darom. Toto, čo sa k nim rýchlo približovalo, muselo byť rozhodne nejaké strašidlo – pretože videli ako to vyliezlo rovno z bláky! A tak Popoluša skríkla znova v tento večer „aaaaaaa“ a tentokrát sa pridali aj Renka a Zdenka, skríkli „aaaaaa“ a všetky sa rozbehli preč – čo najďalej od domu Klementíny. „Čo to je? Kto to je? Jáááj!“ kričali vystrašené kamarátky. „A čo ja viem? Vyliezlo to z bláky, to bude teda asi nejaký Blatník!“ kričala Popoluša, ktorá bola na čele skupiny. „Beží to ešte za nami? Otoč sa Renka!“ „Áno, beží! Pomóóóóc! Blatník! Blatník!!! Blatník, kde je Blatník?“ prekrikovali sa dievčatá.

Z neďalekého domu vyskočil sused Tonko. Pokojne pozeral televízor, ale keď počul „kde je Blatník“, mysľou mu preblesklo, že určite mu tie dievčiská buchli do auta a pokazili blatník. Vybehol za nimi rýchlo von, iba v kockovanej veste, že im to teraz riadne vytmaví. Tonko bol veľmi impulzívny, dokonca sa vravelo, že raz niekoho naháňal s motorovou pílou (ale bolo to tvrdenie proti tvrdeniu – na polícii to neobstálo). Chápete, bolo lepšie ho nerozhnevať. Tonko vybehol von akurát vtedy, keď dievčatá prebiehali okolo jeho domu. „Stojte dievčiská!“ kričal za nimi. „Kde je ten blatník, vravte!“ Bohužiaľ, v hovorenej reči človek netuší, kedy ide o blatník s malým „b“ a kedy to je Blatník s veľkým „B“. Vydesená Zdenka sa zmohla iba na: „Za vami, ujo, utekajte! Tonko sa otočil, no ako zbadal zablatenú postavu, došlo mu, že nie je blatník ako Blatník. Pravdepodobne to musí byť nejaká príšera, síce on o ňom v živote nepočul, to však nebol dôvod neutekať. Blatník bol tu, celkom reálny. Blatník držal niečo v ruke, no Tonko nevedel čo, (lebo bol krátkozraký a bola tma). A preto Tonko začal utekať s dievčatami.

Neďaleko obchodu stretli aj susedu Mirku, ktorá práve išla z práce. Jej nebolo treba ani nič vravieť, keď zbadala, ako susedia vydesene utekajú a kričia „Blatník! Zachráň sa kto môžeš!“, rozhodla sa, že si zachráni krk a utekala s nimi. Tak už bežali v pätici. Pri zastávke stretli suseda Bruna, ktorý najskôr udivene pozeral. Bruno mal veľmi rád zdravý životný štýl – raw food, bio potraviny, smoothie a aj pravidelné športovanie. Sám pravidelne cvičil. A teraz, na jeho veľké prekvapenie (i potešenie), začali susedia behať v tak početnej skupinke! Lenže, keď sa skupinka priblížila a videl, že pred niekým zdesene utekajú, neváhal a rozbehol sa s nimi preč, že po ňom na zastávke neostala ani vôňa jeho voňavky. Skupinka bežala pred Blatníkom, pridali sa ešte ďalší traja ľudia (Tonkova žena Agáta, predavač z obchodu a Róza, ktorá bola známa ako miestna Nicky Minaj – akú podobnosť mala s touto speváčkou špecifikovať nebudem).

Pretože to bola veľmi malá dedinka, všetci utekali pred Blatníkom v jednom kole – Popolušin dom, bláky, Tonkov dom, obchod, zastávka a hore kopcom popri pár ďalších domoch späť k tomu Popolušinmu. Počuli, že ten Blatník po nich aj niečo pokrikuje. Renke sa zdalo, že to je anglické slovo „hell“ (v preklade „peklo“) a pravdepodobne ich tam plánuje vziať, ak ich chytí, preto utekali ešte rýchlejšie. Spravili asi 7-8 okruhov, kým ich prestal Blatník naháňať.

Sklamaný a vyčerpaný Blatník/Eduard pochopil, že oni sa len tak nezastavia a ani to, že na nich priateľsky kričí „hello“ (v preklade „ahoj“) nijako nepomáha. Zmierený s tým, že Popoluši tú kroksu dnes nevráti sa rozhodol, že najlepšie bude, ak pôjde domov, umyje sa a potom si pozrie telku. No určite nie National Geographic – pretože nenašiel žiadne huby. Radšej si pozrie nejaký kulinársky program. Možno sa naučí aj piecť a potom môže Popoluši odniesť kroksu a aj nejaký fajný koláčik. Celá situácia sa vysvetlí a možno…