Slnečné lúče zahriali kamene, sálali teraz teplo a horúci vzduch akoby zastavil čas. Vietor náhle jemne zavial a trpkasto-sladká vôňa bylín s červenými kvetmi sa niesla vzduchom.
V diaľke zaznelo krákanie vrany…
Rozprávač sa započúval do zvuku jej hlasu. Ticho, nehybne sedel, čas plynul. Tiahle krákanie sa po chvíli ozvalo ešte raz. Bližšie. Po treťom zakrákaní vrana zosadla na konár stromu nad hlavou Rozprávača.
Rozprávač zdvihol hlavu a usmial sa.
„No veď hej, tak to je“ povedal, „veci k nám prichádzajú v pravý čas. Až vtedy, keď sme naozaj schopní ich prijať.“
Odmlčal sa a vo svojej nehybnosti akoby sa stal súčasťou krajiny. Vrástol koreňmi do zeme, dychom plynul nebom s oblakmi, šumel v lístí stromu a jeho hlas znel vôňou bylín, keď sa po čase znovu ozval.
„Až vtedy k nám dôležité veci prichádzajú a môžu v našom živote zostať, keď sme dostatočne zmúdrení, a vieme ich doceniť… Až keď cítime hlbokú úctu k nim a vďačnosť k Zámeru sveta, že vstúpili do nášho života. Keď naše srdce tancuje radosťou nad nimi, nad ich jedinečnosťou.“
Vrana zletela na ten úplne najnižší konár stromu. Zakrákala. Rozprávač sa na ňu zadíval.
„Hej, až v takej chvíli sa tie pravé veci dokážu vrátiť späť k nám. Až vtedy si ich dokážeme uchovať nastálo.
To je všetko. “
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 21.3.2017
Celá debata | RSS tejto debaty