otvorene

Veľa ľudí by chcelo žiť ako v rozprávke. Vy nie? No veď aj ja, pravdaže.

Ibaže predstava o tom, čo pokladáme za rozprávkový život, v tej sa veru líšime…

Takže o tom bude prvý blog tejto jedenástky, budeme v ňom spolu uvažovať o živote a jeho rozprávkových stránkach.  A hej, možno aj o živote ako v rozprávke…

Ako by sme žili, keby náš život bol rozprávkou…

Čo by bolo v našom živote inak?

Fúha, nože buďte úprimní, čo by sa zmenilo vo vašom živote oproti súčasnosti?  Dajte teraz sami sebe odpoveď na túto otázku.

A čo ja?

Hm, aj ja viem veľmi presne, aký život by som pokladala za rozprávkový.

Určite by som mala vilu – dvojposchodovú, s bazénom, luxusné terénne auto, aspoň päťkrát za rok trojtýždennú dovolenku na nejakom exotickom mieste, nikde by som nepracovala  a postaral by sa o mňa finančne náležite zabezpečený partner – som tolerantná, mohol by byť aj starý, presnejšie veľmi, veľmi starý…

Hm, hm, hm… Dúfam, že ste neuverili tej predstave, nič z toho naozaj nepotrebujem. Kdeže rozprávkový život, zlý sen by to bol. Pre mňa je predstava takej existencie úplne zúfalá…

Život ako rozprávka…

V rozprávke je to tak, že ani zlatá, ani strieborná, ale kamenistá je tá správna cesta, ktorou by sme mali vykročiť za šťastím. Nie je to tá najľahšia cesta, to je pravda. Sú na nej prekážky, ktoré musíme  zdolávať.

Počkajte,  počkajte, kamenistá a s prekážkami, to má byť tá naša správna cesta k šťastiu?

Pravdaže, je to tak. Viete kam by nás doviedol život po hladkej, úplne bezproblémovej ceste? No nikam. Pretože len vďaka tomu, že sú na ceste prekážky, sa hrdina môže stať hrdinom, ich zdolávaním. Len problémami rastieme – presnejšie nie problémami, ale tým, ako sa k nim my sami postavíme.

Niektorí pred problémami utekajú, hľadajú bezproblémové riešenie, aby vynaložili v živote čo najmenej námahy. Paradoxne si tým môžu vyrobiť oveľa viac problémov, než keby sa pustili rovno tou treťou z ciest.  Neveríte?

Je to  presne tá fiktívna vízia, ktorú som popísala vyššie ako „môj rozprávkový život“, ktorý by som v skutočnosti nechcela žiť ani za nič.  Lebo stavať predstavu vzťahu na bohatstve či postavení v štýle niečo za niečo je obchod – a nie, nie je to žiadny vzťah. Obchod nie je vzťah, len niečo predávate a niečo kupujete. V tomto štýle je aj predstava, že sa lepšie plače v Mercedese, ako v Škodovke, či nebodaj v autobuse.  Ja som však úprimne presvedčená, že sa v Mercedese plače hlavne častejšie. A že v konečnom dôsledku nemáme ako „tovar“ menej problémov, ani viac šťastia, len nižšiu sebaúctu.

Ach, hej, to rozhodne nie je moja predstava rozprávkového života.

Záverom…

Hm, bola som sa včera po príchode do Blavy prejsť podvečerným parkom, je tu neďaleko. Tu sa všetko zelenie, fascinuje ma to. Objavila som v parku  stromček s nádhernými ružovými pukmi, len som tak stála a chvíľu som ho obdivovala, bol úžasný…

A aby ste chápali, čomu sa tu vytešujem – foto z mojej pondelňajšej rannej cesty do práce…

Elena K. Ištvánová    Blava, 22.03.2017

P. S.: No dobre, viem, vyhla som sa odpovedi ako by som žila, keby môj život bol rozprávkou podľa mojich predstáv. Ale veď moja predstava šťastia je úplne jednoduchá – aby ma partner videl, počul, zdieľal so mnou. Bez všetkého ostatného sa zaobídete, alebo to vyriešite… Takže to by bol pre mňa život ako rozprávka, pretože len v takom vzťahu je to o láske, a nie o strachu…