otvorene

No toto počasie nie je tá pravá idylka, však? Alebo tí, ktorí žijete kdesi v meste, ani netušíte o čom teraz píšem?

Víchor rozmetáva snehové vločky divoko, na všetky strany, vyráža dych. Krajina zavalená hustou snehovou hmlou. Stopy v snehu sa rýchlo strácajú.

Ale o niečom rozprávkovo čarokrásnom  vám  o tejto snehovej metelici teraz napíšem.

Snehová víchrica…

Policajti sa hrajú na Gandalfa… „Neprejdeš“ mávajú uniformovaní chlapci pochabým vodičom v Muránskej Hute. Odstavili cestu smerom na Červenú Skalu. Kadečo je pokrížené v kopcoch.

Tak to je dnešná realita Prednej Hory. A určite aj viacerých kútov Slovenska. Ach, Bože,  v Bratislave nie, však nie? (To už myslím na moju zajtrajšiu cestu do Bratislavy, hm, hm… s kadejakými prestupmi. A hlavne nedeľnú nočnú cestu späť, to je pre mňa zakaždým utrpenie, no v takomto počasí bude nočné vyčkávanie na Polceste hororstory).

Mne toto počasie teraz skrížilo plány – putovanie horami sa stráca v nedohľadne.

A pritom toto dnešné počasie je také romantické – keď sa naň dívate z okna. Dívate sa do snehovej metelice a strácate pojem o čase. Je stvorené na domácu pohodu, horúci voňavý čaj a tichý hlas starej mamy, rozprávajúci rozprávku kdesi pri rozhorúčenej peci. Prípadne ešte na zababušenie sa do teplej deky a pútavú knihu do ruky. Aj do teplučkej postele by sa dalo vtiahnuť a čítať (ale to by som ja určite okamžite zaspala, včera som vzala dajaké termínované nočné práce, lebo som bola smutná – takže už zasa mám spánkový deficit a som unavenáááá).

Kráčať skoro ráno k autobusu v počasí ako dnešné nemusí byť ktovieako úžasné (dvojnásobne po nočnej práci). Ale na Prednej Hore to je i tak rozprávkový príbeh. Stromy skrášlené snehom  tak, že už len čakáte, spoza ktorého rohu sa vynorí Mrázik. Vločky snehu dychtivo poskakujú vo vetre.

Mne vietor nerobí problémy, mám ho rada, ak sa nerozbesní tak, ako popoludní pri mojom návrate z práce. Ale ráno až taký nespratný nebol, len sem – tam víril vločky do snehovej hmly. Všetko bolo tak neskutočne nežne snehobiele – biela je farbou, do ktorej si premietame sny a predstavy.

A potom, keď sa blížite k liečebni, kde prichádza autobus, tak vám tá ranná krása vyrazí dych. Fontána žiari v snehovej hmle. Nie, neviete si predstaviť aká je čarokrásna v rannom snežení. Fotografia to nevystihuje ani na 10 percent. Poviem vám, šla som k nej ako hypnotizovaný had – úplne človeka láka sa do nej ponoriť…

Pripomenula mi jednu rozprávku z detských čias o svätojánskej muške, ktorá „…je živá a svieti…“

Ach, hej, veď pozrite, aj napriek slabej kvalite fotiek mobilom z nich dýcha úžasnosť rozžiarenej fontány.  Je živá a svieti… Ako zázračná svätojánska muška.

Je živá a svieti… Je živá a svieti… Je živá a svieti…

Však je prekrásna?

Elena K: Ištvánová   Predná Hora, 19.4.2017

..