Slnko prežiarilo breh. Lúče hádzalo už od svitania sebaisto, pretože vedelo, že modromodrý vták pri kameni na ostrove už bude sedieť navždy. Tak aj bolo – kameň a vták spokojne vyčkávali na jeho prvé lúče. Ich siluety vystupovali z temna svitania.
Modromodrý vták potriasol ospalo hlavou. Vrhol zasnený pohľad na krajinu, vynárajúcu sa svitaním z temna noci.
„Temnota nemôže vyhnať temnotu. Môže ju vyhnať len svetlo. Ach, veď hej…“ zašepkal v polospánku. Ticho zaspal.
Slnko už veselo pobiehalo oblohou v radostnom ráne, keď modromodrý vták otvoril oči. Vstávaj, vstávaj, šumel mu vietor do ucha. Vlnky sa kĺzali morskou hladinou, vstávaj, je krásny deň…
„Nemôžeme svet vidieť očami iného“ pousmial sa modromodrý vták. „Vždy ho vnímajú naše oči a naše srdce. A kráčame ním len tak, ako ho vidíme. Preto vidieť svet správne znamená ním správne aj kráčať.“
„Čo máš na mysli tým „správne kráčať“? Lebo ja stojím na mieste, a vždy budem… Odletíš niekam?“ zašepkal smutne kameň.
Modromodrý vták pokojne odpovedal: „Kdeže, zostávam tu, tu je môj domov. Tu je všetko, čo chcem a potrebujem. Ibaže správne kráčať nemusíme nohami. Vlastne nimi až tak správne často nekráčame. Správne kráčať nie je vždy o ďalekých cestách, môžeš pri tom zostať na mieste, ak to je to pravé miesto, kde máš byť.“
Zasmial sa. „Veď hej, pravdaže, preto je najjednoduchšie kráčať, ak sme na tom svojom pravom mieste, stojí nás to najmenej námahy, pretože vtedy svet kráča s nami a sme jeho súčasťou. Ale hodne námahy vynaložíme, kým prídeme na miesto, na ktorom máme zostať a veci sú tak, ako majú byť“.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 20.4.2017
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2022%2F0606%2F629ddd22e4f43.jpeg)
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2022%2F0621%2F62b1a0dcec08b.jpeg)
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2022%2F0704%2F62c2f0a4354e2.jpeg)
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2022%2F0706%2F62c57b0e574dd.jpeg)
/uploads%2Fzlavadna.sk%2Fdeal%2Fimages%2F2022%2F0126%2F61f1354cc0d48.jpeg)
Celá debata | RSS tejto debaty